Slovo majstra

Ľubomír FELDEK

Glosa napísaná Ľ. Feldekom vďaka silnému dojmu zo Dňa stromu, publikovaná v Hospodárskych novinách a uverejnená so súhlasom redakcie

 

„Hora je pre zvieratá, pre človeka je kaviareň,“ povedal Laco Novomeský. Ale aj on vedel, že to Hviezdoslavovo „Lesy, hory... vy k žitiu privediete zas“ platí aj o ľuďoch.

Najmä my, Slováci, keď premýšľame nad svojimi dejinami, vždy sa musíme pýtať: ako je možné, že tu vôbec ešte sme? Všetko, čo sa prehnalo naším územím, nám stokrát dávalo príležitosť na vyhynutie. Už len to obdobie, keď žil Jánošík – predtým Turci, potom kuruci, labanci, k tomu cholery, neúrody... ako to, že sme všetko prežili?

Je len jedna odpoveď: hora. Vždy, keď bolo najhoršie, národ vbehol do hory - a zase z nej po čase vyšiel, nielen živý a zdravý, ale aj rozmnožený.

Nuž mi dovoľte na záver zacitovať pár veršov, ktoré si v mojej hre Z dreva vyrezané zaspieval Jánošík:

Pán Boh sa pomýlil, keď stvoril rovinu – guľky tam lietajú, chlapci od nich hynú.

No ja to napravím, do hory sa vtisnem.

Stromy ma ochránia – na jednom odvisnem...

... Ten záver mi vnukla šibenica, ktorá stála na javisku – našťastie iba preto, aby na nej visel emblém slávnosti Deň stromu, ktorú som mal česť v sobotu 8. júla v Čiernom Balogu svojím príhovorom otvárať.

Ale môj príhovor je nič proti tomu, čo som tam v ten rušný deň zažil a videl. I na zemi, kde balockí rubári súťažili v sadení i kálaní (trofejou pre víťaza bol dievčenský bozk a kalíšek pálenky – rožovky, mocného nepriateľa, nad ktorým nezvíťazíš, ale Baločania s ním vraj už dva razy remizovali). I na nebi – keď helikoptéry, rovno nad hlavami vyše desaťtisíc ľudí, predvádzali prepravu kmeňov i hasenie lesa.

Dnes je tam už iste znova ticho, lebo – ako si zaspomínal aj pán prezident, ktorý tam oslávil svoje meniny – i jeho už v detstve naučil otec, že v lese sa má iba mlčať a počúvať...

Ale ja by som nerád zamlčal čitateľom pekný sviatok, ktorý si vymysleli Lesy Slovenskej republiky, Odštepný závod Čierny Balog, na propagáciu svojej dobrej práce.

Ľubomír Feldek,

(písané pre Hospodárske noviny)