Jozef a Marián VERBA

O baranine v „dižkach“, lesoch

za socializmu a o dobrom plate

 

Chvastejov. Pozoruhodné miesto lesníckej mozaiky Slovenska. Hoci sa osada tohto mena prepadla v čase celkom nedávno, dnes nad tunajšími rozvalinami víťazí les a o živote jej obyvateľov vedia už len nemnohí...

Štyri, či päť domov na horských lúkach si pár kilometrov nad Haburou začiatkom 20. storočia buduje niekoľko rodín vrátivších sa z Ameriky. Medzi nimi aj Matlagovci. Dcéra Anna sa časom vydáva za lesníka Fedora PAČUTU. V roku 1928 sa sťahujú do horárne, ktorú si vlastnoručne vybudovali len kus poniže osady. A tu sa začína dnešný trojgeneračný príbeh.

Pačutovci na Chvastejove bez elektriky, vodovodu a prístupovej cesty prežili v lesoch pod poľskou hranicou neuveriteľných 60 rokov. Keď ich v roku 1957 navštevuje redaktor Východoslovenkých lesov Štefan SAHÚĽ, na otázku ako to tu vydržia odpovedajú jednoducho: „Nie je to také strašné. Len si zvyknúť. A keď tu má človek svoju prácu...“

História chvastejovskej horárne sa uzatvára v roku 1967, keď Anna a Fedor Pačutovci odchádzajú dožiť do Stropkova k dcére Júlii a zaťovi Jozefovi VERBOVI, tiež lesníkovi. Od vtedy miesto pustne...

Chodník vedúci k zarastenej horárni nachádzame po krátkom hľadaní. Sprevádza ma Pačutov vnuk Ing. Marián VERBA, vedúci Lesnej správy Stropkov na vranovskom závode.

Odkiaľ prichádzame...

Ján MIČOVSKÝ

Cestovateľ

...vieš, dnes to už naozaj vypadá ako sen. Ale strávil som tu u starých rodičov do svojich deviatich rokov veľa krásnych chvíľ. V lete sme sem chodievali pešo a v zime na lyžiach. Dedo sa príkladne staral o les, vlastné gazdovstvo bolo uňho na druhom mieste. To mala na starosti babka. Bola to božia žena prežiarená dobrotou. Keď zahrmelo nikdy sme neutekali k rodičom, ale k nej. Žili tu sebestačne, na jeseň sa nakúpil petrolej, soľ a cukor a do Habury cez zimu ani neschádzali. Jedla sa najmä solená baranina, ktorú nakladali do drevených súdkov - „dižkov“. Okolité lesy mal prenajaté nejaký gróf. Cez vojnu dedo pomáhal partizánom, za čo dostal od prezidenta Novotného pamätnú medailu. Koncom 50-tych rokov mu pribudlo veľa urbárov, ktoré boli v zlom stave. Sadenice pre ne si pestoval vo vlastnej škôlke, ktorá bola vyhodnotená ako druhá najlepšia v celom kraji. Semeno vždy zbieral sám. Okrem toho zakladal semeništia. Nech je ako chce, pôvod svojich sadeníc určite poznal...

Spomínal si mi, že horáreň bola postavená v roku 1928, no na priečelí je letopočet 1939...

Správne sú obidva dátumy. Horáreň v tridsiatom deviatom vyhorela a vtedy bola aj obnovená...

Staré časy zvyknú vypadať idylicky, hoci také iste vždy neboli. Presuňme sa k tým dnešným, ktoré raz možno budú naším potomkom tiež pripadať romantické... Ako ich vnímaš ty?

Zmenilo sa veru kadečo, technológie, hospodárske spôsoby i kalkulačky... Od roku 1980, keď som nastúpil na svoje prvé lesnícke miesto sú zmeny možno väčšie, ako za celú dobu našich dedov a otcov. Myslím, že lesy za socializmu sme spravovali zle. Nie, že by sme nechceli, či nevedeli, ale robili sme veľa činností, aj nelesníckych, a akosi sme nestíhali nad podstatou lesníctva veľmi rozmýšľať. Náš prístup k lesu bol taký priemyselný, vytratil sa z neho cit. Plnili sme kubíky a nevideli prirodzené zmladenie... Stále sme čosi naháňali - obutie na pásaky, chomúty pre kone, lišty pre pilčíkov.... A často nás pri tom ešte aj klamali... Je to paradoxné, že dnes nás je omnoho menej, no akosi lepšie vidíme, čo treba lesu. A hneď je tu aj ďalší paradox - napriek tomu, že „326 – ka“ je oproti predchádzajúcemu lesnému zákonu benevolentnejšia, stali sme sa pri hospodárení uvážlivejší....! Istoty starých čias sa síce pominuli, no lesu to rozhodne prospelo!

Mnohí však hovoria, že práve dnes nič nestíhajú...

Horáreň na Chvastejove

No, tak sa pri tom pozastavme! Ak sme už hovorili o zmenách, tak možno najväčšia zmena je v tom, že organizácia práce bola kedysi založená na istom individualizme. Lesník bol na obvode konečnou autoritou – o všetko sa staral a za všetko bol zodpovedný. Dnes je potrebný viac kolektívny prístup. A možno v tom je kľúč aj k dnešnému systému práce. Pracovné náplne sú urobené dobre, no nemožno ich vnímať nezávisle od seba. Ak sa na správe zídu individualisti, ktorí vidia len svoj obvod, svoju činnosť, nebude to dobre fungovať! Ak si však vedia pomáhať, dá sa všetko zvládnuť. Ide však aj o osobnú výkonnosť: pri vyznačovaní ťažby treba hospodárovi pomôcť, no ak tento dopredu tvrdí, že sa za štyri mesiace nedá vyznačiť 5.000 kubíkov, potom je chyba v ňom!

Takže dnešná organizačná štruktúra ti v podstate vyhovuje?

Odpoviem ti úprimne, ale trocha odbočím. Všetko treba vnímať v istom vývoji. Rozhodujúci sú ľudia, to bude platiť vždy. Zoberme si napríklad výberové konania na dodávateľov prác. Keď bola váha položená len na cene, spôsobilo to veľa zla. Doslova sme vyhnali osvedčených pracovníkov z lesa a vpustili tých, ktorí mali odvahu, no máločo o lese vedeli. Chyba sa napravila, výbery sa už robia na dlhšie obdobia, je pri nich aj OLH a cena nie je jediným kritériom. Priznám sa, že sám robím všetko preto, aby som dodávateľov, ktorí sú schopní dodržať cenový limit na správe udržal. Napríklad sa snažím pre nich ušetriť rozpracované porasty, ktoré nejdú do výberu... Časté výmeny dodávateľov veľmi ohrozujú kvalitu i množstvo práce. A z toho potom vyplýva aj atmosféra v kolektíve... Mám svoj názor aj na výber THZ. Neveľmi som súhlasil s preferovaným postupom, že na každé miesto treba vyhlásiť výberové konanie. Niekedy práve poznanie kto a z kadiaľ prichádza a čo tam dokázal, má väčšiu cenu ako výsledok akéhokoľvek výberového pohovoru. Jednoducho – ak sa má udržať kolektívny duch, tak musím mať možnosť ovplyvniť výber ľudí s ktorými mám denne robiť! No, aby som ti však odpovedal: úlohy sa dajú zvládnuť aj v dnešnej organizačnej štruktúre, ale tak ako sa vylepšili výberové konania treba ešte zmeniť aj iné veci..

Ktoré?

Veľký dôraz sme dnes dali na OLH, myslím, že až priveľký. Mne tam niekde chýba lesník. Trocha sme naňho zabudli a pritom práve on rozhoduje o tržbách celého podniku! Ak on nezvládne manipuláciu, peniaze nám utekajú. Myslím, že sme pozíciu lesníka nedocenili. Nehovorím o plate, ale o roli, ktorú sme mu prisúdili. Tá je oproti bývalému lesníkovi psychologicky nižšia a on sa s tým vo svojom vnútri nezmieril! Treba nám stanoviť pravidlo, že aj lesník musí v istom čase spraviť skúšky OLH. Stúpne tak kvalita práce i vnútorná konkurencia. No, ak mám byť celkom úprimný, tak som presvedčený, že vývoj bude skôr, či neskôr smerovať k menším lesným obvodom...! Ale nevenujme sa len obvodom! Zmeny sú potrebné aj na úrovni lesných správ. Sme stále len nákladové stredisko. Myslím, že rentové pomery každej správy by bolo potrebné vyjadriť komplexnejšie. Páčila sa mi myšlienka, s ktorou sa uvažovalo kedysi za správ lesov. Finančná úroveň správy mala byť do istej miery závislá od vnútropodnikových cien za dodávky dreva. Myslím, že takéto chápanie pozície lesnej správy, na ktorej sa realizuje podstatná časť finančného obratu by bolo komplexnejšie a ekonomike podniku by prospelo...

Na záver využívam možnosť spýtať sa Jozefa VERBU, Mariánovho otca, ako chvastejovskú samotu vlastne objavil...

Neobjavil som samotu, ale najmladšiu z dcér Fedora Pačutu, ktorá bola učiteľkou v Stropkove. Hrávali sme tam spolu v ochotníckom divadle. Keď sme sa vzali, žili sme začas aj na Chvastejove. Robil som tam lesníka na polesí Borov, ktoré patrilo pod Lesný závod Medzilaborce. Veľa sme vtedy zalesňovali. Ženy si tam robotu veľmi vážili. Dodnes na ne rád spomínam: Mária Benková, Anna Tokárová, Zuzana Sičáková.... O vykonaných prácach i tom, čo kde ešte treba urobiť mali tieto ženy vynikajúci prehľad. S Chvastejovom sa mi spájajú aj výborné svokrine koláče - makoše, fučky, opresky – ktoré boli každú nedeľu na stole. Na  samote sa občas pristavili financi, ktorí slúžili na hranici. Ba, niektorí sa ukázali aj častejšie... A tak sa ďalšie dve Pačutove dcéry, moje švagriné, vydali ďaleko – jedna do Bratislavy a druhá do Nitry. Neskôr sme sa s manželkou presťahovali do Stropkova. Robil som tam potom 24 rokov lesníka na obvode v Duplíne, no takú autoritu, ako mal svokor som ja vo svojej službe nikdy nezažil. Myslím, že dnes by som už nedokázal v lesoch robiť, príliš veľa sa toho zmenilo. V technike k lepšiemu, ale neviem, či aj vo vzťahoch medzi ľuďmi...

Marián Verba si za 26 rokov doterajšej služby odskúšal všetky funkcie rozhodujúceho stupňa lesnej prevádzky. Nikdy, ani vtedy keď venoval diaľkovému štúdiu lesníctva každú dovolenku, neľutoval, že sa pridal k „robotníkom lesa“. A nemrzí ho ani to, že jeho tri deti si vybrali inú cestu a aspoň nateraz tak uzavreli lesnícku etapu v rodine Verbovcov. Veď, ako hovorí, každý má právo hľadať svoje miesto pod slnkom a dnes je tých možností naozaj veľa.

„Ak by mi nejaká konkurencia ponúkala miesto, hoci aj oveľa lepšie zaplatené, neváham ani chvíľu a – ostanem tu! Myslím, že podmienky, ktoré máme v štátnych lesoch sú oproti súkromným lesom neporovnateľné. Nejde len o to, že si náš podnik voči zamestnancom vždy plnil všetky záväzky, ale cením si aj to, že každý, kto chce, má u nás možnosť na sebe pracovať.“

Nuž, naturálna mzda môže mať rôzne podoby. A tá, o ktorej hovorí Marián Verba naozaj má svoju hodnotu. Hoci si to často ani neuvedomujeme.

 

Návrat z poľovačky

S brigádničkami

 

Chvastejov

Katastrálna mapa z  rokov 1881-82 znázorňuje na mieste dnešného Chvastejova jedinú stavbu – malý drevený domček slúžiaci pravdepodobne pre pocestných, ktorí vozovou cestou prechádzali do susednej Haliče. Okolité lesy a polia patrili do roku 1901  známemu rusínskemu dejateľovi Adolfovi I. Dobrianskemu, ale pozemky na Chvastejove vlastnil statkár Turkyňák. Tento na prelome 19. a 20. storočia odpovedá na list rusínskych vysťahovalcov z Ameriky, ktorí si chcú kúpiť pozemky v Habure, že im ich môže predať v lokalite „za kostolom“. Vysťahovalci uzatvárajú obchod  ešte pred nalodením, netušiac, že pozemky sú síce  za kostolom, ale  – 3 kilometre na sever od obce ! Na ospravedlnenie Turkyňáka môže slúžiť iba to, že Habura, ktorá bola v roku 1900 počtom obyvateľov ľudnatejšia ako neďaleké Medzilaborce, už nemala v okolí, napriek značnému odlesneniu,  voľné pozemky. A tak navrátilcom po príchode do Habury neostávalo nič iné, iba začať žiť na „na chvoste“ (z toho vzniklo pomenovanie lokality) na nehostinných pozemkoch v obkľúčení bukových lesov.

 Rodiny  na Chvastejove sa časom rozrástli a nakoniec vytvorili ojedinelú osadu ktorú tvorilo 5 domov. Ich deti  po 2. svetovej vojne odchádzajú, aby nakoniec ako posledná opustila osadu rodina Komanických v roku 1973.

Dnes o niekdajšom živote vypovedajú len nádherné podhorské lúky s miznúcimi  pozostatkami bývalej osady. V lokalite Chvastejova  vyniká exemplár lipy veľkolistej, ktorý bol na návrh osadníkov vyhlásený v roku 1994 za chránený strom.

Údaje pochádzajú od Ing. Miroslava PORADU, odborného radcu úradu životného prostredia v Medzilaborciach, lesníka, ktorý trpezlivo  mapuje históriu rodného kraja.