Súcit

Ján MIČOVSKÝ

„Enem pro nás a naše dietky!“ Replika zo známeho vtipu pripomína fakt, že drvivú časť životných úkonov vykonávame v prospech seba a svojich najbližších. Máme to v sebe zakódované a je to tak aj v poriadku. Veď ľudský rod prežíva tisícročia nie skrz osvietenosť kráľov, humánnosť vlád, či altruizmus parlamentov, ale len a len vďaka sebectvu, ktoré dáva rodinu na prvé miesto.

Môže nám to však stačiť...?

Ak si na riečicu svedomia položíme otázku, čo naozaj nezištne robíme pre neznámych, ktorí nám to adresne nikdy nevrátia, veľa tam toho asi neostane: môžeme si napríklad kúpiť „Nota bene“, podať ruku krívajúcemu starcovi, očistiť po niekom WC... Žalostne málo? Iste. Jeden drobnučký dobrý skutok je však vždy viac ako tisíc krásnych slov.

Všetci sa občas stretáme so zúfalými mailmi a esemeskami ľudí, ktorí prosia o krv pre svojich blízkych. Príčinou je jej nedostatok. Je jej menej ako kedysi. Akoby s narastajúcim blahobytom spoločnosti klesal súcit jednotlivca. Zvláštne. Totalita dávno skončila, občianske združenia zachraňujú všetkých a všetko, kostoly sú plné milosrdenstva a .....transfúzky stále prázdnejšie...

Je preto dobre, že nemálo našich kolegýň a kolegov má darovanie krvi zaradené vo svojom životnom programe. A, že sú medzi nimi aj takí, ktorí zorganizovaním spoločného odberu dokážu občas prebrať z letargie aj nás ostatných. Pripomínajú nám, že darovanie krvi je jedným z najčistejších aktov ľudskosti voči neznámemu. Aktom, na ktorý môže byť už dnes večer zúfalo odkázaný ktokoľvek z nás.