100 rokov od pádu tragickej lavíny v osade Rybô
Lavína v osade Rybô a protilavínové zalesňovanie Krížnej
Lavíny sú charakterizované ako rýchle zosuny hmôt (najčastejšie snehu, kameňov alebo ich kombinácie) po strmých, spravidla holých, svahoch. Ovplyvňujú ich tri činitele: konfigurácia terénu, vývoj počasia a charakter snehovej pokrývky. Na Slovensku sú lavíništia vo viacerých vysokých pohoriach stredného a severného Slovenska, medzi iným aj vo Veľkej Fatre v oblasti Krížnej.
Práve tu, v oblasti pod Krížnou, sa pred 100 rokmi udialo najtragickejšie známe lavínové nešťastie na Slovensku. Asi o 22 hodine v noci zo 6. na 7. februára 1924 sa z Krížnej odtrhla lavína, ktorá zasypala hornú časť uhliarskej osady Rybô, kde zničila 3 domy a ďalšie 2 poškodila. Z 22 zasypaných ľudí sa zachránili iba štyria. Ostatných 18 ľudí, z ktorých bolo 15 detí, našli smrť pod ruinami domov a masami snehu.
Južné a juhovýchodné svahy masívu Krížnej, ktoré spadajú do Hornojelenskej doliny, patria z pohľadu tvorby lavín medzi zvlášť aktívne a nebezpečné. Je to dôsledok kombinácie exponovaného stanovišťa (sklon svahu) a negatívnych dopadov neuvedomelej činnosti človeka. Tá sa prejavila v odlesnení oblasti za účelom hôľneho pasenia dobytka a neúmernou ťažbou dreva pre potreby banského a hutníckeho priemyslu. Deštrukcia lesa dosiahla v oblasti Starých Hôr katastrofálne rozmery už na prelome 15. a 16. storočia, takže postupom času sa hrozba lavín stala súčasťou života miestnych lesných robotníkov.
Najstaršia známa lavína padla na osadu Rybô 17. marca 1751. Zahynulo pod ňou 11 ľudí a zničených bolo 8 domov. V roku 1860 zahynuli pod lavínou 2 ľudia a 22 bolo zasypaných. Ďalšie lavíny bez obetí sa zosunuli v rokoch 1920, 1921, 1922 a 1923, pričom všetky sa zastavili nad osadou. Aj po roku 1924 bola osada Rybô atakovaná lavínami, nad osadou sa zastavili lavíny v rokoch 1956, 1962, 1966, 1970 a 1971.
V tragickom roku 1924 bolo priamou príčinou vzniku lavíny veľké množstvo nového snehu a silný vietor, ktorý odtrhol preveje na hrebeni. Ich pád do lavínového kotla dal postupne do pohybu odhadom 2,4 mil. m3 snehu. Lavína prešla 2,5 km a po zastavení mala výšku 35 m.
Aj v tomto prípade si s ľudskými osudmi zahrala náhoda, a to ako v pozitívnom, tak aj negatívnom zmysle. Šťastím bolo, že lavíne sa do cesty postavili dve prekážky: staršia lavína, ktorá sa už pred tým zosunula z doliny Rizničky a ležala kolmo v trase osudnej lavíny, a viac ako storočný les v doline Hlboká, ktorý lavína na ploche 4 ha úplne zničila. Obe prekážky pohltili časť kinetickej energie pohybujúcej sa masy snehu, čím pravdepodobne zabránili zasypaniu celej osady Rybô.
Nanešťastie zasiahnuté domy boli v tú noc obývané. Osadníci mali vo zvyku uchýliť sa v kritické dni k príbuzným v nižšie položenej osade Valentová, čo robili skoro celý týždeň pred katastrofou. V osudnú noc však ostali doma, lebo sa im už zunovalo chodiť každý večer vo vysokom snehu asi pol kilometra.
Nešťastie malo veľký ohlas v tlači, ale aj v odbornej obci. Už v nasledujúcom roku 1925 vypracoval Dr. Ing. Leo Skatula (1889 – 1974), neskorší profesor na VŠZ v Brne, projekt pre technické a biologické opatrenia lavínového územia a riešenie úpravy bystriny v Hornojelenskej doline pod Krížnou. Pre nedostatok peňazí sa v rokoch 1926 – 1927 realizovala iba časť projektu – unikátna úprava bystriny Jelenec v osadách Rybô, Valentová a Horný Jelenec.
S realizáciou protilavínových úprav sa začalo až po ďalšej veľkej lavíne, ktorá sa zosunula v roku 1956 a zastavila sa len pár stoviek metrov nad osadou. V roku 1959 boli podľa projektu Ing. Vojtecha Bukovčana (1891 – 1977) na východnom svahu Krížnej zriadené pokusné lavínové zábrany: maloplošné kolové zábrany, desiatka snehových plotov a niekoľko kamenných terás.
Začiatkom 60. rokov 20. storočia sa rozhodlo postupne zalesniť celú oblasť Krížnej. S realizáciou projektu začal v roku 1966 Závod lesotechnických meliorácií a hradenia bystrín (LTM-HB) Podnikového riaditeľstva Štátnych lesov Banská Bystrica.
Projekt bol riešený ako sústava biologicko-technických protilavínových opatrení. Z technických zábran boli vybudované brzdiace zemné terasy s protisklonom, ktoré mali zvýšiť drsnosť povrchu a zabrániť kĺzavému pohybu snehu. Ďalšie vybudované zábrany ovplyvňovali ukladanie snehu – išlo o švédske ohrady, snehové ploty a terče.
So zalesňovaním sa začalo už v roku 1963. Do spustenia projektu bolo zalesnených vyše 28 ha a v rámci projektu v rokoch 1967 – 1970 ďalších 36 ha. Zalesňovalo sa v šachovnicovom usporiadaní kosodrevinou, limbou, smrekom, smrekovcom, jedľou, bukom, javorom horským, jelšou zelenou, vŕbou sliezskou a rakytou. Hoci očakávané boli až 40 %-né straty, v skutočnosti straty dosiahli iba 20,6 %.
Ošetrovaniu a ochrane kultúr bola spočiatku venovaná veľká pozornosť. Keď po zrušení biologickej činnosti pri Závode LTM-BR v roku 1973 prešli pestovné práce na Lesný závod Banská Bystrica, v zalesňovaní sa pokračovalo pomalším tempom, bez dlhodobejšej perspektívy a neopravované protilavínové zábrany začali chátrať.
Z realizovaných technických opatrení existujú už iba zemné terasy, ktoré sa veľmi osvedčili, a tak protilavínovú ochranu dnes vykonávajú prevažne novozaložené porasty. Táto pozoruhodná skutočnosť uzatvára kruh a vracia nás myšlienkami na začiatok celého príbehu: ako deštrukcia lesov v masíve Krížnej vystavila osadu Rybô hrozbe ničivých lavín, tak opätovné zalesnenie holín jej po dlhých storočiach poskytuje protilavínovú ochranu.
(Text prevzatý z publikácie VÝZNAMNÉ LESNÍCKE MIESTA NA SLOVENSKU II. od autorského kolektívu Tatiana Figurová, Ján Mičovský, Ľubica Miľanová, Mária Rošková a Marek Vanga. Publikáciu vydali LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, v roku 2017.)
Záchranné práce na lavínisku (zdroj: archív Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene)