(NE)známe osobnosti Zvolena I.
Gejza Balaša
(10. marec 1914 - 20. február 1994)
Meno Balaša je pre Zvolenčanov známe najmä vďaka rodu Balašovcov, ktorý mal svoje zastúpenie v stredovekých dejinách mesta (Magister Donč, Valentín Balaša). Opäť sa toto meno zapísalo v 40. rokoch 20. storočia nielen do vtedajšieho aktuálneho diania Zvolena, ale aj do jeho histórie. Nositeľom bol učiteľ, múzejník, historik, archeológ, archivár a pamiatkar Gejza Balaša. Rodák z Devičian (okr. Levice) pôsobil začiatkom štvrtej dekády 20. storočia ako pedagóg na Meštianskej škole vo Zvolene (dnes stredná zdravotnícka škola). Bolo to jeho posledné učiteľské pôsobenie, počas ktorého nadviazal na snahy predchodcov usilujúcich o vznik múzea. Získal nielen dôveru predstaviteľov mesta, ale aj pomoc účastníkov 1. zjazdu slovenských múzeí, ktorý sa uskutočnil vo Zvolene (1941, Grand hotel, dnes budova Divadla J. G. Tajovského) a podporil myšlienku zriadenia múzea spolu s opravou zámku, v ktorom malo mať svoje priestory. V roku 1942 bol Balaša poverený funkciou správcu novovzniknutého Mestského múzea vo Zvolene. Jeho výber bol ovplyvnený aj aktívnym záujmom o miestnu históriu. Už počas roka 1940 študoval, prekladal a spracovával archívne materiály - kráľovské privilégiá, cechové artikuly, protokoly uložené na mestskom dome (Stará radnica). Ako správca múzea začal evidovať a spracovávať aj cenné predmety k dejinám mesta, ktoré sa nachádzali v niekoľkých skriniach v archíve mestského domu. Tieto sa stali základom zbierkového fondu múzea, ktorý sa následne rozrástol o dary mešťanov a popredných zvolenských rodín (Figuschovci, Furdíkovci, Finkovci). Vybavený vedomosťami z histórie Zvolena, v spolupráci s vedením mesta, s materiálnou a finančnou podporou jeho obyvateľov získal priestory v budove na námestí (dnes reštaurácia U Alexa) a inštaloval prvú výstavu Mestského múzea vo Zvolene pri príležitosti osláv 700. výročia obnovenia mestských privilégií (1944).
Po skončení vojny sa venoval popri múzejnej práci vo Zvolene štúdiu na FFUK v Bratislave (1944 - 49) v učiteľskom odbore dejepis - zemepis a práci tajomníka Štátneho archeologického ústavu v Martine. Zrejme ako jeho zástupca bol pri záchrane a zdokumentovaní nálezu bronzového pokladu na Pustom hrade (1946). S úmyslom nájsť múzeu dôstojné sídlo usiloval sa o rekonštrukciu zámku. Sám inicioval vydanie „tehličiek“ s nápisom „Zachráňte Zvolenský zámok“ s cieľom získať z ich predaja financie na jeho opravu. Aj po odchode zo Zvolena do Banskej Bystrice (1948), kde sa stal prednostom Oblastnej pobočky pôdohospodárskeho archívu, zostal v kontakte s mestom aj s múzejným pracoviskom. Zrealizoval záchranný výskum v lokalite Krivá púť (1948) a v rámci 5. výročia celorepublikových osláv SNP vo Zvolene pripravil v siedmich miestnostiach zámku výstavu zbierkového fondu múzea.
Už ako kustód pre archeológiu a históriu v Krajskom múzeu v B. Bystrici (1952 - 1962) vykonal, popri desiatkach archeologických výskumoch a prieskumoch archeologický výskum slovanského sídliska v dvorovom areáli vtedajšej VŠLD (1952, dnes areál TU) a lužického pohrebiska na Balkáne (1954), ktoré prezentoval aj prostredníctvom múzejnej výstavy Lužické popolnicové pohrebisko vo Zvolene (1955).
Posledným pôsobiskom Gejzu Balašu sa stalo Krajské stredisko Štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v B. Bystrici (1962 - 1976), kde sa zameral na záchranu početných pamiatkových objektov kraja, medzi ktoré patrili aj Zvolenský zámok, Finkova kúria, Môťovský hrádok, kostol v Zolnej, umelecké pamiatky zo zvolenskej rímskokatolíckej fary.
Na záver jeho činnosti v prospech Zvolena treba pripomenúť jeho publikačnú aktivitu. Spomedzi viac ako 250 titulov sú Zvolenčanom známe predovšetkým jeho práce: Príspevok k dejinám Zvolena (1956), Zvolen v minulosti a prítomnosti (1959, člen autorského kolektívu), Praveké osídlenie stredného Slovenska (1960), Zvolen v období lužickej kultúry (1964), Historické pamiatky Zvolenského okresu (1964). Je autorom prekladu práce M. Matunáka Vígľašský zámok, kde sa nachádza množstvo faktov k dejinám Zvolena z obdobia protitureckých bojov.
Profesor Gejza Balaša, ako ho žiaci aj kolegovia oslovovali, bol vzdelaný, jazykovo zdatný (vedel maďarsky, francúzsky a nemecky), aktívny, pracovitý a vraj aj prísny nielen na seba, ale aj na svojich spolupracovníkov. Svoj život zasvätil histórii a najmä záchrane kultúrneho dedičstva stredného Slovenska, v ktorom mal Zvolen výsostné postavenie. PhDr. Marta Mácelová, PhD., ktorá sa Balašovmu životu a dielu dlhodobo venuje, ho právom označila za zakladateľa zvolenského múzea (dnes Lesnícke a drevárske múzeum) a priekopníka terénneho archeologického výskumu Zvolena a okolia. Pán profesor v poslednom spomienkovom texte venovanom Zvolenu píše: „Bol som nesmierne rád, že som mohol prispieť k záchrane dedičstva staroslávneho mesta.“ (1992). Gejza Balaša je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.
Juraj Bánik
(15. máj 1818 - 4. september 1901)
V rodnom Zvolene prežil skoro celý svoj život. Mestské udalosti 19. storočia boli jeho súčasťou, ale stala sa ňou aj história Zvolena, do ktorej sa sám svojou činnosťou trvalo zapísal. Pôsobil ako advokát, notár, mešťanosta, dozorca ev. a. v. cirkvi, publicista a historik. Podľa práce Jána Žiláka Genealógia rodu zvolenského mestského notára Juraja Bánika pochádzali predkovia Juraja Bánika z Ábelovej (okres Lučenec) a hlavným zamestnaním mužskej časti rodiny bolo mäsiarstvo. Aj otec Pavel bol mäsiarsky majster, ktorý sa priženil do Zvolena v roku 1813. S manželkou Zuzanou, rod. Graffovou, mali štyri deti. V poradí tretím synom bol Juraj. Základné vzdelanie získal vo Zvolene, potom začal študovať na Evanjelickom a. v. dištriktuálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici (1828). Právnické vzdelanie nadobudol na Evanjelickom kolégiu v Prešove, kde sa aktivizovala Slovenská spoločnosť - študentský spolok zameraný na národnokultúrny život a literárnu tvorbu v národnom jazyku. Svedectvo o jeho silnej národnej orientácii i podpore štúrovského hnutia doložil Jozef Miloslav Hurban vo svojej práci Ľudovít Štúr: Rozpomienky. Spomína Ďorda Bánika ako „mladoňa vyššieho letu“, ktorý medzi mnohými meštianskymi synkami „cítil v hrudi šľachetnej tiaž a bremä, čo tlačili celý národ“.
V literatúre sa uvádza, že na zvolenskom magistráte pracoval vo funkcii hlavného notára s prestávkami od 40. rokov 19. storočia a spomína sa aj jeho účasť, zrejme v úlohe zapisovateľa, pri voľbe Ľ. Štúra za poslanca Zvolena na uhorský snem (30.10.1847). V rokoch 1848 - 1853 bol dozorcom ev. a. v. cirkevného zboru vo Zvolene. Pri slávnostnom posvätení veže i zvonov evanjelického kostola zložil nábožnú pieseň Kdo má uši k slyšení, slyš (1856), ktorá sa vraj donedávna spievala v kostole. Krátku dobu stál aj v čele mesta vo funkcii mešťanostu (1854 - 57). Po uzavretí manželstva s Emíliou Kellnerovou (1851), s ktorou vychoval tri deti, býval na Hlavnom námestí (dnes Nám. SNP), ale dodnes nevieme presne označiť miesto domu Bánikovcov. Denne prichádzal pracovať na Mestský dom (dnes Stará radnica), kde plnil notárske povinnosti alebo sa so záľubou venoval archívu mesta, ktorý bol na poschodí budovy magistrátu. Ako ctihodný mešťan sa zaujímal o život v meste, patril k jeho vedúcim a váženým osobnostiam, svojimi znalosťami, názormi a postojmi ovplyvňoval jeho verejný, hospodársky, kultúrny, ale aj národný život. Vyvrcholením jeho historického štúdia a literárnej tvorby zároveň bola prvá mestská monografia z roku 1891 Slobodné a kráľovské mesto Zvolen. Opis historicko- topografický. Toto útle, ale vzácne dielo zachytáva množstvo cenných informácií o histórii mesta, ponúka prepisy archívnych listín a údaje o vtedajšej podobe Zvolena. Okrem Žiliny nemalo vraj iné mesto v Hornom Uhorsku takéto spracovanie minulosti a súčasnosti k dispozícii. Juraj Bánik ovládal jazyk latinský, maďarský aj nemecký, ale hlásil sa najmä k slovenčine. Patril k elite mesta, pohyboval sa medzi predstaviteľmi župy či okolitých miest, ale aj zástupcami cirkví a kultúrnych spolkov (Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť). Medzi jeho blízkych priateľov môžeme zaradiť evanjelického kňaza Andreja Sládkoviča a advokáta Samuela Š. Medveckého. Sládkovič napísal podľa rozprávania Bánika básnickú povesť Pustý hrad a publikoval ju v kalendári Matice slovenskej (1866) pod označením B. - B. (Bánik - Braxatoris). Bánikove listy adresované advokátovi S. Š. Medveckému sa stali pre Teréziu Vansovú (sestru Medveckého) námetom jej historického románu zo zvolenského prostredia - Kliatba (1926), kde spomína aj uznávanú rodinu Bánikovcov.
Notárske povolanie vykonával do roku 1888. Text vytesaný na jeho náhrobnom kameni, v čase nastupujúcej maďarizácie pekne po slovensky, hovorí jasne: „Rodisku slúžil cez štyridsaťpäť liet. Vždy snažne zbožne žil - to bol jeho svet.“ Podobu tohto vzdelaného, pracovitého, národne orientovaného notára a veľkého lokálpatriota zachovanú nemáme. Náhrobník sa podarilo zachrániť pri likvidácii starého mestského cintorína, ktorý uvoľňoval miesto areálu Technickej univerzity. Dnes je spolu s jeho knihou o Zvolene a rodovým erbom uložený v depozitári Lesníckeho a drevárskeho múzea. Hlbšiemu spracovaniu jeho života sa venoval múzejný historik Milan Gajdoš, ktorý príspevok Juraj Bánik - autor prvej monografie o Zvolene predniesol na seminári Zvolen v regionálnej historiografii (2001). Táto vážená a činorodá postava zo širšieho okruhu Štúrových prívržencov si zasluhuje pozornosť a úctu Zvolenčanov.
Jan Bezrouk
(22. december 1900 - január 1945)
Polovicu svojho života spojil so Zvolenom a jeho okolím, v ktorom zanechal nezmazateľnú stopu. Stal sa výrazným predstaviteľom a organizátorom športového života, majiteľom obchodu s koloniálnym tovarom a lahôdkarstvom, obľúbeným spoločníkom na túrach a výletoch a najmä silným človekom, ktorý „vedel rozdávať dobro“.
Rodák z Veľkej Bukoviny pri Brne prišiel do Zvolena v 1. polovici 20. rokov po základnej vojenskej službe, ktorej časť strávil na strednom Slovensku. Tu spojil svoj život v roku 1925 s Amáliou Chlápkovou, narodili sa mu tri deti a náplňou jeho života sa stala rodina, práca v obchode v hoteli Centrál oproti vtedy veľkej (dnes starej železničnej) stanici a popritom najmä šport a príroda. Pôsobil ako člen Sokola a funkcionár Klubu československých turistov (KČST), ktorý zastrešoval okrem turistiky aj jeho obľúbené lyžovanie, horolezectvo a motorizmus. Objavoval nové terény, organizoval túry a výstupy, značkoval turistické trasy a pomáhal pri výchove mladých. Nezabudnuteľné boli pre nich výlety v jeho sprievode, počas ktorých učil základy horolezectva, vysvetľoval techniku lezenia, učil poznávať prírodu, viedol k fyzickej zdatnosti a striedmosti. Bol ich vzorom po fyzickej aj duševnej stránke.
Športovo všestranne nadaný Bezrouk inklinoval tak trocha k športom, ktoré mali v sebe vyššiu mieru nebezpečenstva, poskytovali väčšiu dávku vzrušenia a dnes by sa dali označiť aj ako adrenalínové športy. Stal sa priekopníkom horolezectva vo Zvolene a po zakúpení motorky, široko- ďaleko v tom čase hádam jedinej, aj motorizmu. Po lezení na Veľkej Stráži, Kalamárke, Poľane a Skalke absolvoval niekoľko prvovýstupov vo Vysokých Tatrách a vyhral 1. a 2. ročník motocyklistických pretekov vo V. Tatrách v roku 1930 a 1931. Pravidelne cvičil v telocvični zvolenského gymnázia, hral volejbal a zúčastňoval sa športových dní. Spolu s ďalšími členmi klubu zorganizovali už v roku 1928 na Bakovej jame a Zlatom potoku lyžiarske bežecké preteky pre 50 žiakov zvolenských škôl a učňovskú mládež. Podľa autorov knihy Šport vo Zvolene v premenách času práve Bezrouk zaviedol pretekársku formu v behu na lyžiach vo zvolenskom prostredí potom, čo sa sám zúčastnil podujatí v Kremnici, v B. Bystrici a V. Tatrách. Je známe, že spolu s učiteľom Jankom Búrkom vyrábal doma vosky na lyže a predával ich vo svojom obchode.
Zmenu v živote Jana Bezrouka priniesli politické udalosti na konci 30. rokov. V roku 1938 ešte narukoval na obranu ČSR, ale tá sa v roku 1939 rozpadá a s podporou nacistického Nemecka vzniká Slovenský štát. Mnohí občania českej národnosti museli zo Zvolena odísť. Bezrouk ostáva, ale prichádza o obchod a zamestnáva sa ako drevársky robotník na skladoch v Lovinobani, Pliešovciach a na Sliači. Berie to športovo: „Vonku mi je dobre, veď drevo tak krásne vonia.“ KČST sa mení na Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) a Bezrouk sa stal náčelníkom jeho lyžiarskeho odboru. Už v roku 1939 sa zapojil do organizovania ilegálnych prechodov Čechov a Slovákov do zahraničia, s ďalšími členmi klubu vytvorili ilegálnu skupinu, ktorá rozširovala letáky, zaobstarávala potrebné informácie, vyhľadávala úkryty v horách, vytvárala v nich sklady zbraní a potravín.
Od roku 1944 začal pomáhať partizánom v horách. Jeho fyzická zdatnosť, odvaha a znalosť terénu bola vítaná a Bezrouk sa stal rozviedčikom partizánskej brigády Za slobodu Slovanov so sídlom na Zvolenskom zámku. Počas SNP bola jeho hlavným pôsobiskom Poľana a Nízke Tatry. Na Poľanu odchádza s celým štábom aj po jeho potlačení, zatiaľ čo rodina sa ukrýva na Slatinských Lazoch. Prechod na partizánsky boj potreboval spojenie so zázemím a zásobovanie, na čo sa podujal práve Jan Bezrouk. Po návrate do Zvolena prišlo 1. zatknutie POHG a týždeň trvajúce vypočúvanie. Po 2. zatknutí v decembri 1945 ho prevzalo špeciálne nacistické komando. Domov sa už nikdy nevrátil. Jeho telo sa našlo po oslobodení Zvolena v apríli 1945 v hromadnom hrobe na Kováčovej. Identifikoval ho jeho švagor Jozef Chlápek a šestnásťročný syn Milan Bezrouk. Tesne po vojne dostal Jan Bezrouk za svoje hrdinské pôsobenie v protifašistickom odboji vyznamenanie Československý vojnový kríž 1939 in memoriam a v roku 1947 Rad SNP II. triedy in memoriam.
Najväčším ocenením jeho života a silným obdivom k jeho hrdinstvu bolo založenie pretekov v behu na lyžiach v roku 1946 Bezroukov memoriál. Takto mu jeho priatelia vzdali hold a zaslúžili sa o zachovanie jeho činov v spomienkach Zvolenčanov a v histórii mesta. Samotný Bezroukov memoriál prešiel Zvolenom, Sliačom, Donovalmi, až skončil na Skalke pri Kremnici. Išlo o najstaršie lyžiarske bežecké preteky na Slovenku, ktoré boli zaradené aj do kalendára Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS). Žiaľ, dnes už nenesú meno Jana Bezrouka a ich názov je Veľká cena Kremnice. Existenciu týchto viac ako polstoročie trvajúcich pretekov dokumentuje aspoň zbierka tlačí, fotografií, odznakov a suvenírov vo fonde Lesníckeho a drevárskeho múzea. S väzbou na túto zbierku a z úcty k osobnosti Jana Bezrouka zorganizoval jeho kolektív v roku 2010 za účasti nevesty Anny Bezroukovej, jej synov Jána a Juraja spomienkové podujatie pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia.
Dnešným Zvolenčanom chýba výraznejšia „verejná pripomienka“ na tohto výnimočného obyvateľa prvorepublikového Zvolena. Známe sú jeho slová: „Tu som našiel svoj skutočný domov... a miloval som Poľanu.“
Daniel Ertl
(2. január 1886 - 28. október 1962)
Pedagóg, starosta a politik, ale predovšetkým charakterný, pracovitý a vlasti oddaný muž, ktorý prežil celý svoj život vo Zvolene a v jeho blízkosti. Pracoval v jeho službách a pre jeho rozvoj. Ak by mali dejiny vybrať desať najvýznamnejších osobností Zvolena, určite by mu prisúdili miesto v prvej pätke. Vyrastal v centre Zvolena, v rodinnom dome so záhradou. Bol posledným zo šiestich detí obuvníka Jozefa Ertla a Márie, rod. Makovickej. Nemal ďaleko ani do ľudovej školy na námestí (dnes obchodný dom Prior), ani do „meštianky“ na ulici J. Kozáčeka (dnes SOŠZ). V roku 1902 odišiel študovať na Učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom. Prvé učiteľské miesto získal v Kozelníku (1906) a po troch rokoch prešiel učiť do jednotriednej ľudovej školy v Lieskovci, kde pôsobil sedemnásť rokov s prestávkou počas vojenskej služby a bojoch na ruskom fronte (1915). Sem priviedol aj svoju manželku Irmu, rod. Ďurkovičovú, a tu sa narodila aj jeho prvá z troch dcér. Do Zvolena sa vrátil v roku 1926 už ako učiteľ chlapčenskej ľudovej školy.
Od roku 1919 bol členom Čsl. sociálno-demokratickej strany robotníckej, za ktorú sa po parlamentných voľbách stal poslancom Národného zhromaždenia (1920). Obecné voľby v roku 1927 boli zlomom v jeho živote. Ako sociálno-demokratický kandidát bol zvolený za starostu viac ako jedenásťtisícového Zvolena. Miestom pôsobenia prvého muža mesta sa stal mestský dom (dnes stará radnica), z ktorého sa organizoval a riadil život mesta aj sídla okresu, Pohronskej župy (XVIII.) a Národohospodárskej župy stredoslovenskej (NŽS). Ertl zrejme dokázal v sebe spojiť a naplno využiť vlastnosti pedagóga, záujem občana a lokálpatriota, schopnosti politika a moc starostu. Za jeho pôsobenia, v čase hospodárskej krízy a boja s nezamestnanosťou, sa mesto zameralo na realizáciu projektov verejných prác, investičných a stravovacích akcií a sociálnych podpôr. Aj za takýchto podmienok bolo možné rozvinúť výstavbu mesta, dosiahnuť jeho rozvoj a aktívny spoločenský život. Podarilo sa vybudovať obecný vodovod, verejnú kanalizáciu, uskutočnila sa regulácia Slatiny či rekonštrukcia južnej časti námestia. Pokračovala elektrifikácia mesta, dláždili sa ulice, stavali nájomné domy a bol schválený prvý regulačný plán mesta (1937). D. Ertl sa zaslúžil o vybudovanie krajinskej nemocnice, kasární, knižnice a rekonštrukciu divadelnej sály v hoteli Grand. Postavená bola budova okresného súdu, budova Remeselníckeho domu (dnes KKĽŠ), Robotníckeho domu a Odbornej školy pre ženské povolania (Živena). V roku 1936 bola Borová hora „ozdobená“ funkcionalistickou architektúrou ozdravovne podľa projektu mestského inžiniera Gustáva Stadtruckera a realizovala sa výstavba okresného úradu (dnes NLC pri malej stanici) podľa projektu architekta Emila Belluša.
Aktívny a uznávaný starosta vítal na radnici prezidentov (Masaryk, Beneš), politikov (Bradáč, Hodža), generálov (Šnejdárek) či cirkevných hodnostárov (Blaha, Osuský). Veľa úsilia venovalo mesto pod jeho vedením hľadaniu zdrojov na rekonštrukciu Zvolenského zámku. Ešte v roku 1936 vznikol spolok na jeho záchranu. Žiaľ, okrem odstránenia lešenia, ktoré ho zakrývalo od roku 1924 a vybudovania osvetlenia z rozpočtu mesta, sa mu nepodarilo svoj cieľ naplniť.
V roku 1938 Daniel Ertl končí svoje pôsobenie v čele mesta, nie však v politickom živote. Rozpad ČSR, vznik totalitného režimu, rozpustenie sociálno-demokratickej strany a vojna ho priviedli do radov občianskej protifašistickej opozície. Stál v čele ilegálneho sociálno-demokratického odboja a úzko spolupracoval najmä s komunistami. Už v roku 1943 založil spolu s R. Blažovským a V. Wittmannom oblastný ilegálny výbor, ktorý usmerňoval odboj a prípravu ozbrojeného vystúpenia v južnej časti stredného Slovenska. Po zjednotení sociálnych demokratov s komunistami v Banskej Bystrici (1944) sa Ertl stal členom ÚV KSS a aj členom SNR. Po vypuknutí SNP ako predseda miestneho RNV opäť riadil a organizoval život v meste. Po jeho potlačení sa 28.10.1944 presunul na Donovaly (osada Buly), kde prežil takmer 5 mesiacov. Do Zvolena sa vrátil až po jeho oslobodení a stal sa prvým povojnovým predsedom miestneho národného výboru. Zároveň bol menovaný za člena predsedníctva SNR a stal sa ministerským radcom Povereníctva školstva, vied a umení. Po februári 1948 aj pod vplyvom rozvíjajúceho sa kultu osobnosti a kampane proti tzv. buržoáznym nacionalistom sa postupne sťahuje z politického a verejného života. Svoju činnosť v ilegalite a udalosti z povstania zachytil v dvoch rukopisoch, ktoré sú uložené v Múzeu SNP. Daniel Ertl je pochovaný na zvolenskom cintoríne. Ocenený bol Radom SNP I. triedy a v roku 1969 aj Radom práce in memoriam. Je zarážajúce, že sa jeho meno nenachádza medzi osobnosťami na stránke mesta a ani medzi ocenenými mestom, aj keď len in memoriam. Pri prechádzke mestom nájdete jeho ulicu, ale pamätnú tabuľu s jeho menom neobjavíte. A predsa jedna, pre obyvateľov trocha skrytá, je nainštalovaná vo vnútri vodojemu na Sarvaške. Pripomína vybudovanie skupinového vodovodu pre mesto Zvolen a okolie v rokoch 1932 - 1933 „... za starostenstva mesta DANIELA ERTLA...“ Nuž ďakujeme, pán starosta.
Mikuláš Štefan Ferienčík
(30. júl 1825 - 3. marec 1881)
Zvolenského rodáka, štúrovca, redaktora a spisovateľa by mal každý Zvolenčan poznať prostredníctvom hádam najkrajšieho domu centrálneho zvolenského námestia - meštianskeho domu s vežičkou zo 16. storočia, ktorý má zaužívaný názov Ferienčíkov dom. Na dome je pamätná tabuľa, ktorá upozorňuje, že ide o rodný dom Mikuláša Štefana Ferienčíka. V literatúre zaoberajúcej sa jeho životom a dielom sa stretávame len s útržkovitými informáciami o jeho narodení a detstve. Na svet prišiel v remeselníckej rodine Daniela Ferienčíka a Jany, rod. Goldbergerovej. Žiaľ už v detstve prišiel o otca a matka sa druhýkrát vydala za mlynára z Očovej, kde potom mladý Ferienčík vyrastal. Uvádza to v žartovnej básni aj jeho priateľ, lekár a spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Ach šťastlivé je predsa len
to tvoje rodisko, Zvolen...
Kde je zroden to už známe,
jestli kronika neklame.
Jest vychovaný v Očovej
na chove, jak vidno, dobrej,...
Po absolvovaní základného vzdelania odišiel do Jelšavy, kde pôsobil ako evanjelický kňaz jeho strýc Samuel Ferienčík, známy ovocinár a meteorológ, rodom tiež zo Zvolena. Po dvoch rokoch sa presunul študovať do Banskej Štiavnice a odtiaľ do Levoče, kde absolvoval filozoficko-teologické štúdium (1846). V lýceu sa stretol so študentmi z Bratislavy, ktorí prišli do Levoče na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z katedry reči a literatúry československej a rozvinuli národnú, kultúrnu a buditeľskú činnosť. Sám sa jej aktívne zúčastňoval ako správca levočskej Jednoty mládeže slovenskej a vydavateľ rukopisného časopisu Živuot. Zapisoval ľudové rozprávky a piesne, učil sa slovanské jazyky, svojimi príspevkami zapĺňal stránky slovenského študentského zábavníka, hral divadlá a aj písal divadelné hry.
Z Levoče odišiel do Prešova, kde pokračoval v štúdiu práva a naďalej publikoval. Jeho príspevky vyšli v Štúrových Slovenských národných novinách a Orle tatranskom (1847), Hurbanovej Nitre a neskôr aj v časopise Sokol. Počas revolučných meruôsmych rokov vystupoval plne na strane slovenského národného hnutia. Zúčastnil sa významného zhromaždenia v L. Mikuláši, kde boli 10.5.1848 prijaté Žiadosti slovenského národa. Počas prenasledovania zo strany vrchnosti a z obáv zo zatknutia sa ukrýval v Očovej a po vypuknutí ozbrojeného povstania vstúpil do radov slovenských dobrovoľníkov, kde sa stal kapitánom.
Po revolúcii sa stal civilným komisárom pre sčítanie a popis obyvateľstva Zvolenskej stolice (1850). Neskôr ako štátny úradník pôsobil na rôznych miestach. Najdlhšie pobudol v Brezne, kde sa aj oženil s Auréliou Tibélyovou (1857).
Jeho vlastná pronárodná orientácia a tvorivá kultúrno-literárna práca sa postupne dostávala do popredia. V roku 1863 opustil štátnu službu a stal sa redaktorom Pešťbudínskych vedomostí (1863 - 1870) v Pešti a po presťahovaní redakcie do Turčianskeho sv. Martina aj ich pokračovateľom v podobe Národných novín (1870-71). Treba vyzdvihnúť jeho osobnú usilovnosť, zanietenosť a obetavosť v úlohe jediného redaktora novín, ktoré boli najdôležitejším orgánom slovenského národného hnutia. Pripomenúť treba jeho vplyv na rozvinutie národného života, tlak novín pod jeho vedením na propagáciu a obranu memorandového programu, na podporu Matice slovenskej a slovenských stredných škôl, na informovanie o voľbách v Uhorsku.
Popri novinárskej práci sa venoval aj literárnej činnosti, ktorá si často našla priestor v jeho novinách. Písal básne, prozaické aj dramatické práce. K prvým prácam patrí povesť Detvan, ktorou sa vracia do známeho domáceho prostredia pod Poľanou v Detve. Najúspešnejšou bola veselohra Pravda predsa zvíťazí (1861) a jediným dielom, ktoré vyšlo v tlači po jeho smrti bola próza Jedľovský učiteľ. Stal sa aj prvým prekladateľom úspešného Gogoľovho diela Revízor.
Zrejme rodisko, záľuba v literárnej činnosti a pronárodná angažovanosť ho zblížila aj so zvolenským advokátom Samuelom Štefanom Medveckým.
V roku 1868 spoluzakladal Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine, stal sa vydavateľom a majiteľom národno-výchovného časopisu Národný hlásnik a od roku 1878 aj redaktorom literárneho časopisu Orol, ktorý vytvoril priestor pre mnohých starších aj mladších spisovateľov v období po zatvorení Matice slovenskej. Sám bol jej aktívnym členom a angažoval sa v jej odboroch a komisiách. Mikuláš Štefan Ferienčík patril k štúrovskej generácii, ktorá si aj po revolúcii v roku 1848 a po nenaplnení slovenských požiadaviek zo strany panovníckeho dvora dokázala nájsť svoje miesto v práci pre národ. Jeho pohreb na martinskom (dnes národnom) cintoríne sa stal prejavom národného protestu. Ján Francisci vo svojej reči nad jeho hrobom nezabudol zdôrazniť „úplné obetovanie sa samého seba národnej veci“. Dokladom pravdivosti týchto slov je aj náhrobný kameň M. Š. Ferienčíka postavený z národných zbierok a s venovaním od vďačných Slovákov.
Jozef Cíger Hronský
( 23. február 1896 - 13. júl 1960)
Zvolenský rodák, učiteľ, známy spisovateľ, šéfredaktor a správca Matice slovenskej je zrejme najvýraznejšou literárnou osobnosťou Zvolena. Prežil tu krásne detstvo, ktoré veľmi živo opisoval: „Krstný list hovorí, že narodil som sa vo Zvolene, hoci narodil som sa pod Zvolenským zámkom, a to nie je všetko-jedno. I dnes vedel by som sa hádať, že Slatina je stokrát hodnejšia ako zvolenský Hron, a vôbec na mojej strane je všetko krajšie ako na druhej...“
Peter Pavol Cíger a Jozefína, rod. Marková, prišli do Zvolena v roku 1894, kde sa im narodilo postupne 6 detí a druhorodeným bol Jozef Cíger Hronský. Otec Cíger pracoval ako majster na miestnej píle. Rodina bývala pod Zvolenským zámkom. Dom s veľkou firemnou tabuľou nesúcou názov Hudecovská píla bol označený za rodný dom spisovateľa a jeho fotografia je hádam jediným vyobrazením dokumentujúcim detstvo spisovateľa prežité v blízkosti zvolenskej Slatiny. Ani budovy ľudovej školy na zvolenskom námestí, do ktorých chodil Jozef Cíger v rokoch 1902 - 1906, už nestoja. Nahradil ich obchodný dom PRIOR. Zážitky z detstva pod zámkom uviedol Augustín Matovčík v knihe Jozef Cíger Hronský (Život a dielo). Spomenul Hronského chytanie pstruha pod „raštubňou“ (prístrešok nad vodným kolesom) a roháča pod transmisiou v piline, objavenie väznice na zámku, kde zatvárali detvianskych zlodejov, útek na Sliač na parádu, obháňanie pltníkmi na Hrone, valcovanie plechu v železiarni (Union).
Po presťahovaní sa rodiny do Krupiny pokračoval Hronský v štúdiu na tamojšej meštianskej škole (1907 - 1910) a v roku 1914 absolvoval učiteľský ústav v Leviciach. Po niekoľkých učiteľských miestach v krupinskom regióne, po bojoch na talianskom fronte (1917 - 1918) a pôsobení v Kremnici na meštianskej škole sa už ako redaktor detského časopisu Slniečko stal tajomníkom (1933) a správcom (1940) Matice slovenskej v Martine. Na tomto mieste zotrval do roku 1945, keď s rodinou emigroval. Ako čelný predstaviteľ slovenskej kultúry zostal na strane totalitného ľudáckeho režimu vojnovej Slovenskej republiky a obhajoval ho aj vo svojom poslednom románe Svet na trasovisku (1960). Mnohí historici aj dnes pripomínajú, že ho je potrebné vnímať komplexne ako osobnosť, ktorá sa popri výnimočných kultúrnych počinoch v zložitej etape spoločenského vývoja nedokázala zorientovať na báze nadčasových hodnôt ľudskosti a svoj postup ani s odstupom času prehodnotiť.
Jeho prozaická tvorba pre mladších aj starších vydávaná od začiatku 20. rokov minulého storočia má pevné miesto v slovenskej literatúre. Hronského detský svet je neodmysliteľnou súčasťou medzivojnovej literatúry (Smelý Zajko, Smelý Zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Zlatý dážď). Vďaka svojim poviedkam (U nás, Tomčíkovci...), novelám (Sedem sŕdc...) a románom (Chlieb, Jozef Mak, Andreas Búr Majster...) sa zaradil k vrcholným predstaviteľom modernej slovenskej prózy.
Ocenenie tvorby spisovateľa a organizátora kultúry sa uskutočnilo v rodnom meste po prvýkrát pri príležitosti IV. ročníka literárnej súťaže Štúrov Zvolen 20. - 23. novembra 1968. Išlo o odhalenie prvého pamätníka so sochárskym portrétom Hronského v Parku Ľ. Štúra. Autorom pamätníka bol akademický sochár Ján Kulich. Na parkovom mieste zotrval len do novembra 1970. Poškodená busta spisovateľa sa dostala do Vlastivedného múzea (dnes Lesnícke a drevárske múzeum), kde bola zaevidovaná do zbierkového fondu a uložená v depozitári. V roku 1990 bola zreštaurovaná a po dohode s mestom opäť inštalovaná na pôvodnom mieste. Pred trinástimi rokmi busta Hronského z parku opäť zmizla. Trestným stíhaním vo veci zločinu krádeže sa nepodarili zistiť žiadne bližšie skutočnosti o cennom umeleckom diele. Tretia inštalácia pamätníka sa uskutočnila vo februári 2016. Nový sochársky portrét iniciovala Matica slovenská a financovaný bol prostredníctvom verejnej zbierky, do ktorej okrem jednotlivcov prispelo aj mesto Zvolen. Busta bola odliata z pôvodnej formy Jána Kulicha.
Jozef Cíger Hronský patrí do Zvolena a aj do panteónu slovenských literátov. Jeho konečný „návrat“ do vlasti sa uskutočnil v roku 1993, keď boli telesné pozostatky Jozefa Cígera Hronského prevezené z Argentíny a uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Jozef Kozáček
(2. jún 1807 - 26. marec 1877)
Pre Zvolenčanov je známy najmä podporou Ľudovíta Štúra za poslanca Zvolena na uhorský snem. Pôsobenie v oblasti cirkevného a verejného života s dôrazom na školstvo a vzdelanie, aj ako aktivity na poli národnom vnímanie jeho osoby ešte povyšuje a zaručuje mu miesto v galérii osobností mesta.
Rímskokatolícky kňaz Jozef Kozáček sa narodil vo Zvolene v remeselníckej rodine gombičkára Jozefa Kozáčka a jeho manželky Alžbety, rod. Pelcovej. Základné vzdelanie získal v rodnom meste. Gymnázium študoval v B. Bystrici, Kremnici a v Leviciach. Pri vyššom vzdelaní sa spomína štúdium filozofie v Trnave, teológie v banskobystrickom seminári a od roku 1826 je už študentom Pázmánea vo Viedni.
Prvým miestom jeho pôsobenia sa stal len na tri mesiace Turčiansky Ďur (1830), odkiaľ prešiel do Kňazského diecézneho seminára sv. K. Boromejského v B. Bystrici. V ňom zotrval, po získaní doktorátu z teológie vo Viedni (1834) až do roku 1844. Mladý profesor a neskôr aj prefekt seminára prednášal uhorské občianske právo, teológiu a dogmatiku. Okrem prípravy študentov na duchovno-misijnú činnosť patril k profesorom, ktorí sa snažili priviesť slovenských klerikov k národnobuditeľskej práci. Popri pedagogickej činnosti bol aj hlavným banskobystrickým kazateľom (1835 -1839), notárom v poradnom zbore biskupa a biskupským archivárom. V roku 1844 sa stal cisársko-kráľovským dvorským kaplánom. Po pôsobení na fare v Dobrej Nive sa v apríli roku 1847 vracia do Zvolena a listom oslovuje vedenie mesta: „Slávny magistrát! Zvolen je kraj, ktorý ma zrodil aj živí. Je moja žiarivá domovina, z ktorej plynie mnohé moje vychovanie a návyky - je mi klenotnica drahocenností, tesne so mnou spojená rozličnými príbuzenskými putami, ktorých veľkú časť už hrob ukrýva vo vidine radostného vzkriesenia za vlasť, druhú veru časť Pán života doposiaľ uchováva v období nášho vratkého pobytu.“
Z ďalšieho účinkovania je vidieť, že sa vrátil do známeho prostredia, ktoré mu ponúklo aktívnu účasť vo verejnom živote. Stáva sa členom mestskej rady, otvorene sa hlási k slovenčine, politicky sa angažuje, kontaktuje sa s predstaviteľmi miestnej slovenskej inteligencie a pridáva sa na stranu štúrovského hnutia. Jeho podporné slová na adresu Ľudovíta Štúra pri voľbe za poslanca mesta 30.10.1847 síce nemáme zachytené priamo v archívnych prameňoch, ale následné konanie a vystupovanie Kozáčka na strane štúrovcov a s orientáciou na cisársky dvor nás len uisťuje o pravdivosti týchto tvrdení. Koncom roka 1848 odmietol prečítať vo zvolenskom kostole Kossuthovu proklamáciu, organizoval petičné akcie, podieľal sa na nábore dobrovoľníkov do ozbrojeného vystúpenia Slovákov. V marci 1849 stál na čele delegácie, ktorá odovzdala panovníkovi prosbopis žiadajúci uznanie slovenského národa na slovenskom etnickom území a vytvorenie krajinských orgánov podriadených Viedni. V októbri opäť predstupuje pred panovníka spolu s predstaviteľmi Zvolenskej župy.
Po revolučných udalostiach získal post dozorcu škôl banskobystrického (1850) a neskôr bratislavského dištriktu. V tomto období vyšla aj jeho práca Slovák urovnoprávnený, budešli šťastný, ktorou reagoval na ríšsku ústavu z roku 1849 a veril, že Slovákom a iným národnostiam zaručí lepšie postavenie. Ďalej pracuje pre národ: podporuje slovenských študentov, finančne pomáha školám, patrí k zakladateľom Matice slovenskej a stáva sa aj jej podporovateľom, prispieva na slovenskú tlač a na „národu prospešné“ podujatia. Finančne podporuje katolícku cirkev a jej školu v rodnom Zvolene. Jeho meno nesie aj jeden zo zvonov vo veži Kostola sv. Alžbety.
Viedenský dvor na jednej strane ocenil jeho služby v školskej oblasti a vyznamenal ho rytierskym rádom Františka Jozefa I. (1854), na druhej strane potláča do úzadia jeho národnú orientáciu, keď ho vymenúva za kanonika veľkovaradínskej kapituly latinského obradu v rumunskej Oradei (1856). Skoro 350-kilometrová vzdialenosť od rodného kraja sťažuje jeho účinkovanie v prospech Slovákov. Po rozpustení Matice slovenskej sa ešte snaží angažovať, ale, žiaľ, neúspešne. O dva roky na to umiera na následky zápalu pľúc. Pochovaný je v Oradei.
Podrobnú výstavu o J. Kozáčkovi Rytier vzdelanosti pripravila v Lesníckom a drevárskom múzeu Mgr. Tatiana Figurová (2007). K dispozícii je už len na CD nosičoch, ale pri pamätnej tabuli na budove rímskokatolíckej fary (1990) a pri buste J. Kozáčka v Parku Ľ. Štúra (1993) môžete kedykoľvek na chvíľu postáť a zamyslieť sa nad jeho prácou v prospech mesta a národa.
Ľudovít Medvecký
(28. júl 1878 - 26. marec 1954)
Zvolenský rodák, advokát, redaktor a vydavateľ, politik, statkár, verejný činiteľ.... To sú početné označenia muža, ktorý vyrástol vo Zvolene, gymnázium absolvoval v Bratislave, právo študoval na univerzitách v Lipsku a v Budapešti, odkiaľ sa po koncipientskej praxi vrátil späť do rodného, približne desaťtisícového mesta. V ňom si spolu so svojím bratom Jánom otvoril advokátsku kanceláriu (1903) a okamžite sa zapojil nielen do spoločenského, ale aj verejného života mesta. Jasné nasmerovanie mladého advokáta vyšlo z národne uvedomelého prostredia, ktoré dokázali vytvoriť obaja rodičia: otec JUDr. Samuel Štefan Medvecký, organizátor národno-kultúrnej práce v meste a matka Mária, rod. Matúšková, ale napr. aj teta Terézia Vansová, s ktorou často prichádzal do kontaktu.
Prízemný rohový dom Medveckých s veľkou záhradou stál za mestskými hradbami (dnes na mieste budovy Oblastného riaditeľstva ŽSK) a bol miestom častých stretnutí a rozhovorov, ktorým dominoval záujem o národné a ekonomické pozdvihnutie Slovákov v Uhorsku. Vystupoval ako člen zvolenskej pronárodne orientovanej skupiny pohybujúcej sa najmä v advokátskom a finančnom prostredí, vedel od svojho otca o aktivitách konzervatívneho martinského centra a sám bol v spojení s mladou slovenskou inteligenciou (hlasisti), ktorá žiadala aktivizáciu národného politického života. Stál pri každej proslovenskej aktivite v meste (založenie Ľudovej banky, vydávanie Zvolenských novín, kandidovanie za poslanca do uhorského snemu...), zúčastnil sa príprav vzniku SNR v Martine (1918), stal sa poslancom Národného zhromaždenia ČSR (1918 - 1925), ale aj aktívnym podporovateľom miestnych a regionálnych spolkov (napr. čestný predseda Národohospodárskej župy stredoslovenskej). Pohyboval sa medzi Prahou, Bratislavou a Zvolenom - mestom, ktoré vnímal ako dôležité centrum stredného Slovenska. Čerpal pri tom aj z názorov Dr. Miloša Štefanoviča. Jeho dcéru Tatjanu si zobral za manželku a mal s ňou dvoch synov a jednu dcéru. Aj s pričinením Medveckého získal Zvolen nadregionálne postavenie - stal sa sídlom župy (1923 - 28) so značným stavebným a kultúrnym ruchom.
Počas pôsobenia v parlamente pôsobil v Správnej rade Ústredného družstva v Bratislave a ako člen agrárnej strany bol menovaný do Bankového úradu pri ministerstve financií, kde informoval o situácii na Slovensku a vyzýval k záchrane jeho priemyselných podnikov. V rokoch 1926 - 1930 bol ako zástupca Slovenska kooptovaný do Bankovej rady Národnej banky Československej. Aj preto jedna z bankoviek - desaťkorunáčka z roku 1927, nesie jeho podpis.
Informácie o živote Ľudovíta Medveckého sa koncom 30. a v 40. rokoch 20. storočia akoby strácali. Logicky aj preto, že predstaviteľ vládnej agrárnej strany, prívrženec čechoslovakizmu a spoluzakladateľ Ligy proti komunizmu nebol žiaduci medzi vtedajšími reprezentantmi Slovenského štátu a ani neskôr medzi predstaviteľmi ľudovodemokratického zriadenia budovaného v čele s komunistickou stranou. Ako upozornil svojím príspevkom o ňom Ing. árch. Alexander Bánovský v knihe Zvolen 1918 - 1989 v príbehoch a spomienkach obyvateľov, býval už na svojom majetku v Modrom Kameni, kde v roku 1954 zomrel a kde je aj pochovaný.
Mesto Zvolen má podľa Ľudovíta Medveckého pomenovanú jednu z ulíc a jeho meno je uvedené aj na tabuľke s pomenovaním stromoradia na Nám. SNP - Lipy slobody. Vo Zvolene dodnes bývajú potomkovia jeho brata Jána. Deti Ľudovíta zostali bývať v Bratislave a v Prahe. Najznámejšou je hádam jeho vnučka, česká herečka a členka činohry Národného divadla v Prahe Taťjana Medvecká.
Stálo by za to venovať na pôde Zvolena väčšiu pozornosť celej rodine Medveckej, ktorej členovia aktívne vystupovali za práva Slovákov, stáli pri zrode Československa, skoro jedno storočie výraznou mierou napomáhali rozvoju mesta a presadili sa aj za jeho hranicami.
Samuel Štefan Medvecký
(30. júl 1845 - 1. júl 1896)
Rodina Medveckých má v histórii Zvolena svoje významné a početné zastúpenie. Jej členovia od poslednej tretiny 19. storočia svojou pronárodnou činnosťou zasahovali do jeho diania, aby na prelome storočí stáli v čele protimaďarizačných aktivít v regióne a po vzniku Československej republiky zaujali popredné miesta v jej politickom a spoločenskom živote. Prvým, kto sa s týmto priezviskom vo Zvolene usadil, bol v roku 1872 práve advokát a publicista Samuel Štefan Medvecký.
Prišiel na svet vo Veľkej (dnes Zvolenskej) Slatine ako prvé dieťa národne uvedomelého evanjelického farára Samuela Medveckého a Zvolenčanky Terézie, rod. Lange. Rodina sa postupne rozrástla o ďalších šesť súrodencov. Otec ho učil a vychovával, matka ho nesmierne milovala a dôverovala mu. V desiatich rokoch odišiel do Lučenca, aby sa naučil po maďarsky a potom absolvoval gymnázium v Banskej Štiavnici (1865). Počas štúdia sa stal členom Slovenského kola a prispieval do časopisu Sitno. Potom pokračoval v Štúdiu práva vo Viedni a v Budapešti, kde sa stal spoluredaktorom časopisu Junoš. Po skončení štúdia (1870) vykonával advokátsku prax v Banskej Bystrici u Ľ. Thurzu - Nosického. Úspešné zloženie advokátskych skúšok znamenalo príchod do Zvolena - jemu blízkeho mesta, ktoré poznal z rozprávania svojej matky a z návštev u starých rodičov. Tu si otvoril advokátsku kanceláriu a začal sa aj verejne a pronárodne angažovať. Bol prívržencom Slovenskej národnej strany a poradcom jej vedenia, ale staval sa kriticky k jeho pasivite.
Neuspokojoval sa s čisto národným programom, žiadal o jeho rozšírenie o hospodársku oblasť. Navrhoval vytvoriť Slovenský hospodársky ústav pre Horné Uhorsko so sídlom vo Zvolene.
Do Zvolena si priviedol aj manželku Máriu, rod. Matúškovú, ktorá bola neterou štúrovca Janka Matúšku, autora textovej časti slovenskej hymny. Prízemný dom Medveckých s veľkou záhradou stál za mestskými hradbami na Fabrickej ceste (dnes ul. T. G. Masaryka a sídlo ŽSR - Oblastné riaditeľstvo). Tu vyrástli aj ich deti Mária, Ľudovít a Ján. Sem chodila za bratom Samuelom aj spisovateľka Terézia Vansová, svojho priateľa navštevoval notár Juraj Bánik a v posledných rokoch jeho života tu bol častým hosťom aj jeho koncipient a neskorší vedúci predstaviteľ slovenského národného života v meste Dr. Ján Vesel.
Dr. Samuel Š. Medvecký sa venoval okrem práva hospodárstvu a finančníctvu, ale záľubu mal aj v literárnej tvorbe. Uvedomoval si nástup modernizácie spoločnosti, kapitalistického podnikania a priemyselného rozvoja aj vo zvolenskom prostredí (železnica, továreň Union) a následne aj potrebu peňažného kapitálu. Sám stál pri zrode Zvolenskej mestskej sporiteľne, úč. spol. (1872) a realizoval národno-hospodárske prednášky. Vlastnú kreativitu rozvinul v poézii, tvorbe aforizmov a publicistickej činnosti. Prispieval do Národných novín, do časopisu Orol, almanachu Napred a do Slovenských pohľadov. Cenné sú jeho Rozpomienky na Sama Chalúpku (Slovenské pohľady, 1887). V rukopise zostala jeho Pamiatka mladosti venovaná švagrovi Jánovi Čajakovi (1863). Prostredníctvom archivára a historika Pavla Križku zabezpečil posudzovanie Bánikovej 1. zvolenskej monografie, zblížil sa s P. O. Hviezdoslavom počas pobytu jeho manželky v kúpeľoch na Sliači.
Aktívne sa stretával a korešpondoval s osobnosťami národného a kultúrneho života (J. M. Hurban, A. Sládkovič, S. H. Vajanský, J. Francisci, P. Bohúň...). Veľmi dobre si rozumel so svojimi švagrami P. Dobšinským a J. Čajakom. Ozaj sa dá napísať, že bol v kontakte so slovenskou vzdelanostnou elitou a tieto kontakty zostali jeho dôležitým spojením so svetom aj počas jeho dlhoročnej a ťažkej choroby, ktorej podľahol vo veku 51 rokov.
Okrem spomienok na brata, ktoré zachytila vo svojich dielach Terézia Vansová, sa k cenným a málo známym informáciám môžeme dostať prostredníctvom práce českého literárneho historika Alberta Pražáka s názvom Dr. Samuel Medvecký (1939). On sám ho pokladal vedľa J. Čajáka za tvorcu novodobého slovenského aforizmu: „ Bolo to už v jeho povahe, že zaujímal ku všetkému vzťah a vyjadroval ho stručne a výstižne štylizovanou sentenciou.“
Spomienku na Samuela Štefana Medveckého by ste vo Zvolene ťažko hľadali. Jedine vo fonde Lesníckeho a drevárskeho múzea je niekoľko jeho listov a fotografií. Aj tento vzdelaný, vnímavý, uvedomelý, národne a kultúrne činný, podľa Pražáka „čistého charakteru a mravnej hodnoty človek“ patrí k silným postavám moderných dejín mesta.
Zora Paulendová
(28. január 1905 - 17. jún 1999)
Ešte v roku 1994 sa zúčastnila otvorenia novej budovy Divadla J. G. Tajovského a v rozhovore pre vtedajší Zvolenský mesačník táto dôstojná dáma s úprimnou a zapamätateľnou tvárou napísala, že Zvolenčanov srdečne pozdravuje. Zakladateľka, výrazná herečka a aj legenda zvolenského divadla, známa a mladými obdivovaná postava mestského kultúrneho a spoločenského života v polovici minulého storočia sa narodila vo Zvolene ako desiate dieťa Jána a Kornélie Veselovcov.
Jej detstvo a mladosť v prostredí aktívnej pronárodne orientovanej, často prenasledovanej rodiny, angažovanosť vo zvolenskom ochotníckom divadle, protifašistický postoj počas druhej svetovej vojny, budovanie činohry vo Zvolene a účasť na profesionalizácii slovenského divadelníctva ju zaradujú medzi výrazné ženské postavy Zvolena.
Pani Zora Paulendová bývala ako dieťa pri Malej stanici v malom už neexistujúcom domčeku vedľa vtedajšej Ľudovej banky (dnes reštaurácia Academic), ktorú založil jej otec. Po ľudovej škole začala navštevovať Vyššiu dievčenskú školu v B. Bystrici, ale už v roku 1922 patrila k prvým ôsmim maturantom zvolenského gymnázia. Pri listovaní jeho Pamätnice z roku 1969 nájdete v zozname abiturientov meno Ľudmila Veselová, pretože bola krstená Ľudmila Zora Veselová. Svoje prvé meno prestala používať po nástupe do divadla.
Rodina Veselovcov sa presťahovala v roku 1926 do Banskej Bystrice a ona sa rovnako ako do zvolenského súboru Detvan zapojila aj do Mestského divadelného združenia v Banskej Bystrici. Tu sa v roku 1930 vydala za advokáta JUDr. Jána Paulendu, od ktorého vraj dostala povolenie naštudovať len jednu premiéru do roka.
Zrejme najťažším obdobím pre pani Zoru Paulendovú bolo obdobie druhej svetovej vojny. Nielen preto, že sa zrútil svet celej jej prodemokraticky a pročeskoslovensky orientovanej rodiny, ale pre udalosti a najmä činy, ktoré realizovali členovia rodiny zapájajúcej sa do odbojového hnutia. Pani Zora začala pracovať ako zdravotná sestra v bystrickej nemocnici na oddelení pána MUDr. Petelena, s ktorého rodinou sa poznala a obývala spoločnú vilu. So svojimi bratmi Milanom, Mirkom a Milošom - armádnymi dôstojníkmi sa zapojila do povstania. Pracovala ako spojka a pôsobila vo vojenskej nemocnici na Sliači. Koncom roka 1944 ju zatklo gestapo a kým bola vo väzení, zomrel jej manžel.
Návrat do Zvolena a možnosť byť súčasťou vzniku Stredoslovenského divadla (1949) jej ponúkol nový rozmer a sama spomínala, že to bolo jedno z najkrajších období jej života. V roku 1947 sa stala nositeľkou Radu SNP I. triedy a po 1. premiére zvolenského divadla 28. 8. 1949, keď bola uvedená hra Makar Dúbrava, sa za postavu Oxany Andrejevny stala laureátkou štátnej ceny. Ako skromnú, poctivú, tolerantnú a ohľaduplnú dámu v osobnom, ale aj pracovnom živote ju prezentoval dlhoročný dramaturg zvolenského divadla Július Tréger v knihe Tak som ich poznal (1998). Jeho opis salónu pani Zorky dáva tušiť, že v 50. a 60. rokoch sa podarilo tejto kultivovanej dáme s výnimočným životným príbehom a s pevnými ľudskými hodnotami vytvoriť vo svojom byte, v uličke za obchodným domom Centrum, úžasný komorný priestor s príjemnou atmosférou, naplnený históriou a spomienkami, ale rovnako aj tvorivosťou a umením. V divadle pôsobila skoro 30 rokov a vytvorila stovku dramatických postáv. Jej životnou rolou bola titulná postava Bernardy Alby v korcovej dráme Dom pani Bernardy, režírovanej Igorom Cielom (1957).
Popredná herečka odišla zo zvolenského divadla v roku 1975. V kontakte s divadelníkmi ostala i naďalej. Žila striedavo vo Zvolene v divadelnom byte na Kozáčekovej ulici 27 (vtedy Ul. kpt. Nálepku) a neskôr u rodiny Nábělkovej v Banskej Bystrici. Zomrela vo Zvolene počas pobytu na Borovej hore vo vtedajšom ústave pľúcnych chorôb. Miesto posledného odpočinku tejto silnej ženy, ktorá patrí k prvej hereckej generácii na Slovensku, sa stal rímskokatolícky cintorín v Banskej Bystrici.
Dezider Spiro
(27. marec 1904 - 23. apríl 1971)
Meno maliara a pedagóga, ktorý žil a tvoril vo Zvolene, mnohí Zvolenčania poznajú aj vďaka jeho veľkej olejomaľbe z roku 1937, ktorá visí na čelnej strane zasadačky mestskej rady na I. poschodí mestského úradu. Zvolenský zámok je na ňom zobrazený podľa znalkyne a kunsthistoričky M. Borošovej Michalcovej z tzv. „žabej perspektívy“, ktorá zdôrazňuje jeho dominantnosť. Dezider Spiro sa narodil vo Zvolene v rodine Kornela Spira a Amálie, rod. Šimkovičovej. Základné vzdelanie získal ešte v rodnom meste, ale správy o pokračovaní štúdia a jeho ďalšom živote už absentujú. Z časti pozostalosti, ktorú zachoval a sprístupnil pán Alfonz Skržek, je zrejmé, že odišiel od matky z chudobného domáceho prostredia k bratom do Budapešti a svoje vzdelanie ukončil na vysokej škole umeleckého priemyslu v odbore figurálne kompozície. Kedy sa vrátil späť do Zvolena, tiež nie je známe. Len podľa zachovaných výtvarných prác a pár fotografií dokážeme presnejšie určiť, že v tridsiatych rokoch minulého storočia už naplno tvorí aj v domácom prostredí. K dispozícii máme obrazy so zvolenskou tematikou (Pri rybníku, 1933), poznáme olejomaľby a kresby s tematikou Tatier (Na salaši, 1937), žánrové scény s postavami v ľudovom odeve (Bača, 1939), náboženské diela (Uvítanie nového dňa, 1938) a práce s ľudovými motívmi z Podpoľania (Pred chalupou, 1937). Známe sú jeho nástenné výjavy s orientálnou tematikou v interiéroch perzského (od r. 1934 iránskeho) veľvyslanectva (1932 - 1935). Popri maľbe sa v domácom prostredí venoval aj úžitkovej grafike. Dokladom je aj veľký farebný a signovaný plagát z národopisných slávnosti na Sliači (1937), ktoré realizovala Národohospodárska župa stredoslovenská so sídlom vo Zvolene. Dokumenty z pozostalosti zachytávajú aj problémy s nostrifikáciou diplomu zo zahraničného štúdia a snahu zlepšiť svoju finančnú situáciu získaním spôsobilosti vyučovať kreslenie, dnes by sme povedali výtvarnú výchovu, na strednej škole. Od konca tridsiatych rokov minulého storočia sa popri samotnej tvorbe venoval už aj pedagogickej činnosti. Ako výpomocný učiteľ kreslenia pôsobil na gymnáziách v Levoči (1939 - 1940) a Banskej Bystrici (1940 - 1945).
Prvý akademický maliar vo Zvolene Dezider Spiro býval so svojou pani manželkou Irmou, rod. Krškovou, na Sokolskej ulici č. 31. V dome mal aj ateliér, ale veľmi rád chodil do prírody, kde často a dlho maľoval (Pri Zelenom plese, 1944; Tatry, 1949; Pod Zvolenským zámkom, 1954). Popri učení na zvolenskom gymnáziu po oslobodení (vtedy I. osemročná stredná škola - dnes III. ZŠ na Jilemnického ulici) sa chtiac či nechtiac musel zapojiť do kultúrno-osvetovej činnosti. Pre mesto robil návrhy plagátov mestských osláv a podujatí (napr. oslavy 5. výročia SNP). Často vraj maľoval priamo zo starej tribúny na námestí (dnes tribúna mestskej obývačky). V pozostalosti je niekoľko takýchto návrhov, ktorým dominuje zámok, ale nájdu sa tu aj podoby vojenských pamätníkov a folklórne prvky. Za pozornosť stojí aj žiadosť zástupcov mesta z 11.11.1947 vypracovať pre prípravný výbor zvolenských osláv oslobodenia „diplom o čestnom občianstve generalisima Stalina.“ Miestna osvetová rada vo Zvolene usporiadala Deziderovi Spirovi v decembri 1948 aj predvianočnú výstavu obrazov.
Celá pozostalosť (skice, plagáty, návrhy, kresby žiakov, korešpondencia, vysvedčenia, knihy, fotografie...) je v súčasnosti ponúknutá do komisie na tvorbu zbierok pri Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Časť z nej už mali možnosť obyvatelia Zvolena vidieť počas výstavy Podpolianskeho osvetového strediska vo Zvolene „Po stopách Dezidera Spira“ na Starej radnici v roku 2020.
Akademický maliar Dezider Spiro je pochovaný na zvolenskom cintoríne. Jeho tvorbu pripomínajú na náhrobku slová: „Kto pre krásu žil a tvoril, večne žije.“ Zvolenčania však o ňom veľa nevedia a je dobré, že prostredníctvom objavenia jeho pozostalosti vzniká priestor na ďalší výskum života a diela tohto zvolenského výtvarníka.
GUSTÁV STADTRUCKER
(10. september 1906 - 13. jún 1980)
Zvolenčan, ktorý je známy najmä vďaka projektu funkcionalistickej kúpeľnej budovy na Borovej hore z 30. rokov minulého storočia, patrí k výnimočným osobnostiam prekračujúcim mestský i regionálny rozmer, a to nielen v oblasti architektúry, ale aj v kultúrnom a verejnom živote.
Dom obchodníka Gustáva Stadtruckera a jeho manželky Etely, rod. Rosenauerovej, v ktorom sa 10. septembra 1906 narodil, stál na Môťovskej ulici - od júla toho roku premenovanej na Kossuth utca, dnes Hviezdoslavovej ulici. Po získaní základného vzdelania ukončil ako jeden z prvých absolventov Čsl. št. ref. reálne gymnázium M. Štefanoviča vo Zvolene (1923). Nasledovali roky štúdia v Prahe na Vysokej škole architektúry a pozemného staviteľstva ČVUT, ktoré ukončil v roku 1935. Už počas štúdia sa zamestnal v projektových kanceláriách v Prahe a aj u zvolenského staviteľa Františka Nováka. Plne v službách mesta pracoval ako mestský inžinier v rokoch 1935 - 1949. Spolu s Valériou, rod. Mantuánovou, si založil rodinu (1938) a vychovával dvoch synov Pavla a Michala. Projektoval rodinné domy, medzi nimi aj svoj vlastný na Moyzesovej ulici, viacúčelové obytné domy vo Zvolene (napr. budovu Evanj. a. v. biskupského úradu na Nám. SNP) a v Banskej Bystrici, prestavbu zvolenského divadla (1946), chatu KSTL na Poľane (1947) a spolu s V. Zraževským aj budovu zvolenskej pošty.
K svojmu rodnému mestu bol pripútaný aj prostredníctvom ochotníckeho divadelného krúžku Detvan, ktorý spoluzakladal (1933). Bol hercom, režisérom, scénografom a výtvarníkom v jednej osobe a na javiskových doskách tanečnej sály hotela Grand sa jeho talent naplno uplatňoval. Aj jeho zásluhou mali divadelné predstavenia vysokú umeleckú úroveň a podieľali sa na formovaní a rozvíjaní zvolenskej kultúry. A nielen to. Zvolenskí ochotníci, najmä vďaka Gustávovi Stadtruckerovi, ktorý sa stal aj dočasným riaditeľom Stredoslovenského oblastného divadla, stáli pri vzniku profesionálnej divadelnej scény vo Zvolene (1949). Zabudnúť netreba ani na jeho filmové úlohy, napr. v známej Poslednej bosorke alebo vo filme Zemianska česť.
V roku 1949 sa stal zakladateľom a prvým riaditeľom zvolenského Stavoprojektu, prvého projektového ústavu v banskobystrickom kraji, v ktorom pracoval do roku 1962. Popritom externe prednášal na VŠLD vo Zvolene a SVŠT v Bratislave. Z tohto obdobia je podľa jeho architektonického návrhu zrealizovaná pôvodne budova MsNV (1952, dnes ÚEL SAV), sídlisko Podborová a spolu s Ing. K. Tisončíkom aj obytné domy na Nám. SNP a Nám. slobody (1959). Jednou z posledných prác G. Stadtruckera bolo vyhotovenie smerného územného plánu Zvolena.
Pán architekt Stadtrucker bol aktívny, pracovitý, húževnatý a nesmierne tvorivý. Rád maľoval, priťahovala ho história a umenie. Verejne sa angažoval v ústredných orgánoch Zväzu architektov ČSR a Zväzu slovenských architektov a v kultúrnych komisiách spätých s divadelným ochotníckym prostredím. Bol nositeľom niekoľkých vyznamenaní - Rad SNP II. Triedy (1947), Národná cena (1949) a Rad práce (1968).
Vďaka obom synom získalo zvolenské Lesnícke a drevárske múzeum do svojho fondu fotografie a projektovú dokumentáciu Gustáva Stadtruckera. Časť z nej tvorí dokumentácia Thurzovho domu - starším Zvolenčanom známej renesančnej pamiatky zo 16. storočia, ktorá stála na západnej strane námestia a padla za obeť spomínanej bytovej výstavbe - vtedy Sídliska L (dnes Nám. SNP, podchod a lekáreň U zeleného hada). Pán architekt zhotovil rozkladací model výnimočnej pamiatky. Uvedomoval si obrovskú hodnotu tejto architektúry pre dejiny Zvolena. Fotografie modelu Thurzovho domu sú dodnes v múzeu k dispozícii.
Ing. árch. Gustáv Stadtrucker zomrel 13. júna 1980 vo svojom rodnom meste, kde je aj pochovaný. Mesto Zvolen vyzdvihlo túto osobnosť a poďakovalo za jeho život a dielo, vo veľkej miere späté so svojím rodiskom, Cenou mesta Zvolen in memoriam (2005).
Ing. Vojtech VečeŘa
(22. marec 1891 - 16. február 1978)
Rodák z Panskej Lhoty (okres Jihlava, ČR), ktorý si prešiel krst ohňom na talianskom fronte v Tirolských Alpách, prišiel do Zvolena ako stavebný inžinier v roku 1924. Mieril sem priamo z Prahy, odkiaľ presťahoval aj svoju zabehnutú projekčnú kanceláriu. Na Slovensko prišiel za prácou a za krásou jeho prírody, aby našiel lásku svojho života.
Patril ku generácii Čechov, ktorá sa v záujme budovania prvej ČSR obetavo hlásila do jej služieb. Ako skúsený stavbár a projektant pracoval na vymeriavaní, projektovaní a stavbe desiatok železníc, ciest a mostov chýbajúcich najmä vo východnej časti republiky (napr. trasa železnice Zvolen - Banská Bystrica alebo Červená Skala - Margecany, cesty Donovaly - Korytnica, Brezno - Hriňová...). Na jednej zo svojich pracovných ciest Oremov Laz - Senohrad sa zoznámil aj so svojou manželkou Annou rod. Kirschnerovou, s ktorou mal dve dcéry Miladu a Vieru. Vyrastali v dome, ktorý Večeřovcom postavila známa firma Mandys v roku 1935. Stál osamotený za mestskými hradbami uprostred Margóčových lúk a polí. Dnes je táto prvorepubliková vila, na rohu Hodžovej a Moyzesovej ulice, v starostlivosti dcéry - pani Vierky Sokolovej a jej syna Slavomíra.
Nesmierne angažovane a vytrvale vystupoval v záujme Zvolena a svojou činorodosťou, dobrotou a láskavosťou si získal aj jeho obyvateľov. V roku 1930 stál pri vzniku Národohospodárskej župy stredoslovenskej (NŽS) so sídlom vo Zvolene, ktorej úlohou bol hospodársky rozvoj regiónu a zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva bývalej Pohronskej župy. Stal sa jej aktívnym konateľom a organizátorom celej rady kultúrnych podujatí (najznámejšie boli Stredoslovenské národopisné slávnosti). Bol pri vzniku aeroklubu na Sliači a založení Spolku na záchranu Zvolenského zámku - ODKAZ, pracoval ako redaktor mesačníka NŽS - Obzor a písal publikácie (Výšivkárstvo v Detve, Národohospodárska župa stredoslovenská a jej ciele). Pôsobil aj v miestnom Sokole a ako vášnivý turista miloval najmä Nízke Tatry. Spolupracoval s mnohými osobnosťami (Dušan Jurkovič, Daniel Ertl, Viliam Paulíny, Juraj Slávik, Ľudovít Medvecký) a veril vo veľký potenciál Zvolena. V tomto duchu inicioval v roku 1937 aj umiestnenie SVŠT na jeho území a vystupoval s myšlienkou vybudovania hlavného mesta na strednom Slovensku.
Ťažké obdobie vojny prežil vo Zvolene a počas SNP sa zapojil do opevňovacích prác v regióne. Po potlačení SNP našiel s celou rodinou ochranu v Kordíkoch a v Jaseni pod Chabencom. Prechod frontu už prežila rodina v pivnici svojho domu najskôr s nemeckou a potom so sovietskou posádkou na jeho poschodí. Po vojne sa zapojil do opravy mostov na ceste Zvolen - Krupina, na železničnej trati Šahy - Čata a pri Novej Bani. Znova obnovil činnosť NŽS v prospech regiónu, ktorá sa prerušila v roku 1938. Stal sa jej predsedom a v roku 1947 zorganizoval na Sliači zjazd zameraný na hospodárstvo stredného Slovenska, kde vystúpil aj Vojtech Wittmann s príspevkom o stave mliekarenstva. Žiaľ, februárové udalosti 1948 priniesli obrovskú zmenu do života tohto nesmierne schopného človeka. Jeho firma bola znárodnená a až do svojich 75. rokoch musel pracovať ako samostatný projektant v Stavoprojekte. Vo vznikajúcej dusnej politickej klíme nemohla fungovať ani činnosť NŽS. Utiekal sa k rodine, práci, turistike, hudbe a vždy sa živo zaujímal o dianie v meste.
Prvé poďakovanie od mesta prišlo až v roku 1969, keď dostal od Rady Mestského národného výboru za zásluhy o rozvoj mesta pamätnú striebornú medailu. Druhé poďakovanie získal až po svojej smrti v roku 2002, keď mu bola udelená spolu s B. Mandysom a B. O. Sýkorom Cena mesta - in memoriam. Prežil vo Zvolene viac ako jedno polstoročie a venoval jeho rozvoju veľkú časť svojej práce. Zomrel v roku 1978 vo veku 87 rokov a pochovaný je na zvolenskom cintoríne.
Terézia Vansová
(18. apríl 1857 - 10. október 1942)
Spisovateľka, redaktorka prvého ženského časopisu na Slovensku, podpredsedníčka najstaršieho ženského spolku na Slovensku sa narodila v rodine evanjelického farára Samuela Medveckého vo Zvolenskej (Veľkej) Slatine. Jej matka Terézia, rod. Langeová, bola rodená Zvolenčanka a práve u nej treba hľadať aj prvú spisovateľkinu väzbu na Zvolen.
Druhým silným putom k Zvolenu bol jej milovaný brat JUDr. Samuel Medvecký - zvolenský advokát, ale predovšetkým aktívny predstaviteľ národného života v meste. Prízemný rohový dom Medveckých so záhradou v blízkosti hradieb (dnes roh ulíc T. G. Masaryka a M. R. Štefánika, budova ŽSR) bol nielen miestom častých návštev, ale aj námetov pre tvorbu spisovateľky.
Rodina na fare v Slatine jej zabezpečila láskavé prostredie naplnené nielen pracovnými povinnosťami, ale aj vzdelávaním a národným cítením. Pobyty v dievčenských ústavoch doplnili najmä jej jazykovú zručnosť (nemčina a maďarčina). Svoj život spojila v roku 1875 s Jánom Vansom, evanjelickým kňazom v Lomničke na Spiši a potom v Píle pri Tisovci.
Bola mu oporou a pomocou aj pri práci v slovenských rodinách najmä na poli kultúry a osvety. Vlastná tvorba, redaktorská práca a spoločenská angažovanosť jej poskytovali sebarealizáciu a umožňovali aj odpútanie sa od smutných chvíľ po strate jediného dieťaťa. Od roku 1911 žila Vansová spolu s penzionovaným manželom a chovanicou Oľgou Vranou na Fortničke v Banskej Bystrici a bola v kontakte aj so svojím synovcom zo Zvolena - advokátom a redaktorom Zvolenských novín Ľudovítom Medveckým.
Tvorba Terézie Vansovej - spisovateľky prvej vlny slovenského literárneho realizmu - zahŕňa básne, poviedky, novely, divadelné hry, cestopis, romány (Sirota Podhradských - prvý román ženy - spisovateľky na Slovensku) či najviac vyzdvihované spomienkové a biografické práce. K nim patrí aj práca o jej mame Terézia Medvecká, rod. Lange, v ktorej opísala aj zvolenské mestské prostredie na začiatku 19. storočia, keď prišiel starý otec Karol Lange do Zvolena. Vansová v nej opisuje aj svojho uja Ľudovíta Langeho, ktorý „bol horlivým stúpencom Štúrovým, ale potom ako inžinier odpadol.“
Jej literárne dielo, ktoré bolo v súlade s jej životnou koncepciou, upriamilo pozornosť na ženu a jej postavenie vo vtedajšej spoločnosti. Odrazom takéhoto vnímania bol aj jej vstup do ženského hnutia v roku 1895, keď sa stala podpredsedníčkou Živeny, neskôr aj zakladateľkou a redaktorkou časopisu Dennica. Popri neustálych existenčných problémoch a pod tlakom prenasledovania a osočovania zo strany maďarských orgánov dokázala stále pracovať v prospech národnej veci. Ešte v roku 1914 stihla vydať Novú kuchársku knihu.
Po vzniku ČSR Vansová začala redigovať časopis Slovenská žena a popritom sa venovala románovej tvorbe. V roku 1927 jej vyšiel historický román Kliatba, ktorý bol napísaný podľa skutočnej udalosti odohrávajúcej sa vo Zvolene na začiatku 19. storočia v zemianskych rodinách Veselovských a Fekete. Zdrojom informácií bola pre spisovateľku vlastná zvolenská rodina a listy Juraja Bánika jej bratovi Samuelovi Medveckému. Dej románu obohatila v úvode o Zvolenské rozpomienky - opisy mesta a významných udalostí 18. storočia v podaní obyvateľov mesta, ktoré boli ešte počas jej života dostupné a dnes sú pre historikov mimoriadne cenné.
Terézia Vansová zomrela v Banskej Bystrici, kde je aj pochovaná. Dôverné spojenie so Zvolenom, odrážajúce sa aj v jej literárnom diele, by si zo strany Zvolenčanov zaslúžilo väčšiu pozornosť.
Ján Vesel
(25. september 1862 - 22. marec 1931)
Pekne ho uviedol vo svojej knihe V krutom storočí Ladislav Takáč. Spolu s manželkou Kornéliou, ktorú sme už v našej rubrike predstavili, ich označil za „zakladateľov rodu“ - rodu početného, silného a dodávame, že aj zvolenského.
Známy zvolenský pravotár (dnes advokát) so slovenským národným presvedčením, ktoré sa v malomestskom prostredí na začiatku 20. storočia „nenosilo“, pochádzal z Kráľovej nad Hronom (dnes Banská Bystrica). Jeho krstiaci kňaz, radvanský farár a štúrovský básnik Andrej Braxatoris (Sládkovič) akoby predznamenal jeho pevnú národnú orientáciu, ktorá sa prejavila už počas gymnaziálnych štúdií v B. Bystrici a B. Štiavnici. Rodinné prostredie, škola a jej pedagógovia, po smrti otca a matky najmä podpora JUDr. Andreja Hanzlíka boli pre mladého Jána Vesela tým najlepším, z čoho čerpal chuť a životnú silu.
V roku 1891 po absolvovaní štúdia práv v Budapešti prišiel do Zvolena, kde sa zamestnal ako koncipient v advokátskej kancelárii JUDr. Samuela Medveckého. Po piatich rokoch si otvoril vlastnú kanceláriu a po Medveckom, ktorý v roku 1896 umiera, preberá nielen klientelu, ale aj úlohu aktívneho národovca so záujmom o peňažníctvo a potrebu hospodárskeho pozdvihnutia Slovákov. Spolu s manželkou Kornéliou sa usadili v dome na Môťovskej ulici (dnes Hviezdoslavovej), vedľa domu p. Botošovej, v ktorom sa vďaka jeho iniciatíve otvorila o pár rokov aj prvá slovenská banka. Popri vlastnej advokátskej praxi a rodine sa zaujímal najmä o veci verejné a národné. Udržoval kontakt s predstaviteľmi Slovenskej národnej strany (SNS) v Martine a významnými českými dejateľmi, zúčastnil sa Kongresu nemaďarských národností v Budapešti (1895). Ako skúsený, odvážny a prezieravý muž si osvojil návrh politika Miloša Štefanoviča na vybudovanie nového centra slovenskej politiky vo Zvolene s dôrazom na jeho ekonomický význam.
Ján Vesel sa stal na prelome 19. a 20. storočia vďaka svojmu veku, prirodzenej autorite a životnému optimizmu vedúcou osobnosťou úzkej skupiny slovenských národovcov vo Zvolene (V. Fajnor, Ľudovít a Ján Medvecký, Viliam Paulíny, Alexander Seberini). Na pôde mesta vznikol okresný výbor SNS (1901), napriek nesúhlasu mestských predstaviteľov bola založená Zvolenská ľudová banka (1902), v ktorej bol Ján Vesel správca a dlhoročný predseda predstavenstva a začalo sa s vydávaním slovenských Zvolenských novín (1904 - 1914). Služby úspešného a postupne sa rozrastajúceho slovenského finančného ústavu pritiahli slovenskú klientelu z celého okolia. Išlo o významné počiny v prevažne maďarskom a maďarónskom mestskom aj župnom prostredí, kde sa akékoľvek prejavy slovenskosti vnímali ako prejavy panslavizmu a trestali sa osočovaním, ponižovaním, prenasledovaním a fyzickým napádaním. Ján Vesel sa stal žiadaným rečníkom na ľudových zhromaždeniach SNS, verejne vystupoval za uplatňovanie národnostného zákona a všeobecné volebné právo. V máji roku 1914 sa v Budapešti zúčastnil rokovania slovenských predstaviteľov s českými politikmi, kde sa hovorilo aj o vzniku Slovenskej národnej rady. Rodina Veselovcov viedla bohatý kultúrny a spoločenský život na pôde mesta. Ich dom by sa dal nazvať centrom národného života vo Zvolene. Spolu so svojimi dvanástimi deťmi sa zapájali do spolkovej činnosti (Matica slovenská, Živena), realizovali divadelné predstavenia a slovenské majálesy.
Politická činnosť Jána Vesela vyvrcholila pri vzniku ČSR v roku 1918. Stal sa členom miestnej národnej rady, ktorá preberala vedenie a organizáciu mesta v pohnutých časoch, zabezpečovala poriadok a prostredníctvom banky zabezpečovala chod úradov, škôl a železnice. Ako pravotár zastupoval záujmy mesta a župy, stal sa starostom Sokola, členom Čsl. obce legionárskej, bol dozorcom cirkevných zborov v Babinej a na Ponikách.
V roku 1926 prijal Ján Vesel miesto verejného notára v Banskej Bystrici a po tridsiatich piatich rokoch odchádza zo Zvolena. Akoby naplnil svoj cieľ. Vďaka mladej slovenskej inteligencii, ktorú viedol, sa Zvolen opäť národne prebudil a ožil. Pokladal sa za jedno z národných centier, ktoré dokázalo pred rokom 1918 nadobudnutý finančný, kultúrny a ľudský kapitál v období Československej republiky len zúročiť.
Ján Vesel zomrel pred deväťdesiatimi rokmi. Na jeho pohrebe bol aj početný zástup Zvolenčanov. Dnes jeho zásluhy pripomína na budove bývalej Ľudovej banky (dnes reštaurácia Academic) pamätná tabula osadená mestom Zvolen v roku 2018 za prítomnosti potomkov a príbuzných rodiny Veselovcov. A musíme uviesť aj ulicu Bratov Veselovcov, synov Jána a Kornélie Veselovcov, ktorí bránili Slovensko počas SNP. Jeden z nich si takto na svojho otca zaspomínal: „Bolo v tých našich otcoch niečo, čo aj po toľkých rokoch vyvoláva v nás pocity úcty k nim a pocity hrdosti na nich. Mali v sebe nesporne väčší zmysel pre česť ako hodnotu človeka, mali v sebe zdravú národnú hrdosť, národné sebavedomie, vedomie povinnosti voči svojeti, mali v sebe niečo šľachetného, čo majú snáď len prenasledovaní a opovrhovaní.“
Kornélia Veselová
(1. február 1866 - 26. február 1945)
Múdra a ušľachtilá žena, starostlivá matka a dobrá vlastenka aktívna v spoločenskom a kultúrnom živote mesta. To sú charakteristiky, ktoré sa objavujú v rozhovoroch a spomienkach detí, potomkov a známych veľkej rodiny Veselovcov, ktorá je spojená so Zvolenom.
Mladá polosirota Kornélia rod. Barányová zo Solčian prišla do Zvolena začiatkom 90. rokov 19. storočia so svojim manželom Jánom Veselom, ktorý tu pracoval ako advokát a v roku 1896 prevzal advokátsku kanceláriu po známom Samuelovi Medveckom.
Popri svojom pracovitom, odvážnom a národne orientovanom manželovi, ktorého si vážila a verne milovala, v ničom nezaostávala. Dvanásť detí (druhorodený syn Ivan zomrel, vychovali aj vnuka Milana Izáka), ktoré pani Kornélia porodila vo Zvolene v rozpätí osemnástich rokov, dokázala so svojim manželom vychovať a nasmerovať tak, aby sa v živote uplatnili, pracovali vždy čestne a oddane svojmu národu.
Obetavá starostlivosť o rodinu a dobrá výchova, v ktorej základom bol vlastný príklad vychádzajúci z prirodzenosti, poctivosti, láskavej úprimnosti a obohatený duchom kresťanskej viery, priniesli svoje ovocie. Hrdá bola na svojich synov právnika Ivana a generálov Mirka, Milana a Miloša, ktorí zohrali dôležitú úlohu v SNP. Uvedomovala si významnú úlohu ženy - matky pri práci v prospech svojho národa. V tomto duchu viedla aj svoje dcéry Oľgu, Elenu, Vieru, Želmíru, Máriu, Kornéliu a Zoru, ktorá bola spoluzakladateľkou a členkou Divadla J.G. Tajovského vo Zvolene. Stali sa jej pomocníčkami pri organizovaní spoločenského a spolkového života vo Zvolene. Pani Kornélia bola členkou Živeny a Červeného kríža, po roku 1918 aj ich prvou predsedníčkou vo Zvolene, kde iniciovala aj založenie Lipy - ľudového priemyselného spolku. Vo svojom dome vedľa budovy Ľudovej banky nešila len odevné súčiastky pre svoje deti, ale aj bielo-modro-červené trikolóry, transparenty, kostýmy a kulisy pre slovenské divadelné predstavenia, organizovala literárne večierky a majálesy pod Pustým hradom, na Bakovej jame alebo na Stráži, piekla a varila pre zvolenských národovcov, členov správy slovenskej Ľudovej banky, chorvátskych vojakov, príslušníkov čsl. vojska a legionárov. Získala si aj obdiv svojich zaťov. Mamička Veselová, ako jej hovorili, bola pre nich vznešená mater familiae - matka rodiny usilujúca sa o súdržnosť, vzájomnú pomoc a podporu jej členov.
Dom Veselovcov vo Zvolene sa stal aj jej zásluhou skutočným centrom slovenského národného života. Opustili ho až v roku 1926, keď sa presťahovali do B. Bystrice. Svojho muža prežila o 14 rokov. Zomrela v Ľubietovej pri ústupe po potlačení SNP obklopená rodinou vo veku 76 rokov. O jej presvedčení a statočnosti hovoria aj slová zachytené synom Milanom po informácii o zapojení sa synov do povstania: „Ja viem syn môj, do ťažkej a nebezpečnej roboty ste sa dali. Je to treba. Ale jedno mi je ľúto, že apík už nežije, bol by na vás hrdý...“ Pochovaná je na cintoríne v Banskej Bystrici.
Bratia Veselovci
Ivan, Mirko, Milan a Miloš
Muži Veselovci v 1929, vpredu Ivan Vesel, JUDr. Jan Vesel, Mirko Vesel, vzadu Milan Vesel, Miloš Vesel (za otcom).
Piati z dvanástich súrodencov Veselovcov (prvorodený Ivan zomrel po roku života) boli chlapci. Dvaja z nich Mirko a Milan boli dvojčatá. Každý z nich by si zaslúžil samostatný príspevok. Ich veľkosť a sila mala korene v pevnej výchove, získanom vzdelaní, fyzickej zdatnosti, ale aj v charakterovej a osobnostnej výbave, postavenej na hodnotách milovaných a rešpektovaných rodičov Kornélie a Jánovi Veselovcov. Činní boli v domácom prostredí aj v pracovnom živote a v zložitých životných situáciách či bojových podmienkach sa dokázali postaviť za slobodu, ľudskosť a demokratické hodnoty. Dokázali stáť pri sebe, vzájomne sa rešpektovať a dôverovať si.
Všetci sa narodili vo Zvolene. Ivan dňa 5. decembra 1901, Mirko a Milan dňa 23. mája 1903 a Miloš o šesť rokov neskôr 9. januára 1909. Veľká rodina Veselovcov bývala v dome na Môťovskej ulici (dnes ul. P. O. Hviezdoslava, dom bol zbúraný) vedľa Ľudovej banky (dnes reštaurácia Academic). Tu v jeho najbližšom okolí chlapci od Veselovcov vyhrávali svoje prvé detské vojny, z neho odchádzali do ľudovej školy na hlavnom námestí a potom všetci, okrem najmladšieho Miloša, aj vlakom na gymnázium do B. Bystrice. Miloš už v roku 1919 mohol nastúpiť na práve založené zvolenské gymnázium, ktoré malo svoje triedy v budovách dnešného múzea vedľa mestského domu (dnes Stará radnica).
Zatiaľ čo Ivan odišiel študovať právo na univerzitu do Prahy, ostatní traja súrodenci sa dali na vojenskú dráhu a stali sa absolventmi Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Všetci sa po štúdiu na vysokej škole a odborných kurzoch vrátili na Slovensko; Ivan sa stal sudcom v B. Bystrici, Mirko bol ako dôstojník čs. armády pridelený k delostreleckému pluku v Bratislave, Milan rovnako dôstojník čs. armády odišiel k delostreleckému pluku do Zvolena a Miloš sa stal veliteľom delostreleckého útvaru čs. armády v Brezne. Mladí Veselovci patrili k elite vtedajšej slovenskej spoločnosti. Aj vďaka svojmu otcovi, angažujúcom sa pri vzniku ČSR, mali kontakty a dôveru jej čelných predstaviteľov na Slovensku.
Rozbitie prvej demokratickej republiky na konci 30. rokov 20. storočia bolo pre nich ťažkou ranou. Odpoveďou bol vstup do ilegálneho protifašistického občianskeho a vojenského odboja s väzbou na čsl. vládu v Londýne. Pomáhali prenasledovaným a utečencom z Protektorátu Čiech a Moravy, sústreďovali okolo seba skupinu spolupracovníkov a vyhľadávali nové kontakty, nadväzovali spojenie s centrami zahraničného odboja a posielali správy. Mirko Vesel sa stal členom úzkej skupiny okolo náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v B. Bystrici pplk. Jána Goliana, ktorá zohrala rozhodujúcu úlohu pri vojenskej príprave a priebehu SNP. S bratom Milanom, oblastným veliteľom v Trenčíne, organizoval 29.8.1944 obsadenie budovy Veliteľstva pozemného vojska v B. Bystrici a spoločne sa podieľali aj na tvorbe historických dokumentov - Proklamácií k vojsku a k národu. Prvú z nich prečítal sám Mirko Vesel v improvizovanom štúdiu Slobodného slovenského vysielača 30.8.1944. Miloš ako veliteľ delostreleckého pluku a posádky v Ružomberku bol poverený prípravou ozbrojeného povstania, ktoré začalo 28.8.1944 obsadením mesta a organizovaním jeho obrany. Ivan pracoval najskôr pri bratoch na veliteľstve 1. Čs. armády, potom sa zameral na organizovanie Povereníctva pravosúdia a stal sa generálnym prokurátorom v B. Bystrici. Historik Milan Gajdoš o nich napísal: „Do odboja a SNP sa zapájali jednotlivci, v niektorých prípadoch i celé rodiny. Ale účasť bratov Veselovcov nemá obdobu, najmä preto, že boli v prípravách a samotnom povstaní na mimoriadne exponovaných postaveniach.“ Po ústupe SNP do hôr Mirko odišiel ako zástupca 1. čsl. armády na rokovania s čs. exilovou vládou do Londýna (nov. 1944) a odtiaľ na rokovania exilovej vlády, KSČ a SNR do Moskvy (dec. 1944). Ostatní bratia bojovali najskôr v radoch partizánskych skupín. Milan a Miloš sa potom zúčastnili oslobodzovania Československa v radoch 1. čs. armádneho zboru.
V krátkom období po oslobodení sa najvyššími vyznamenaniami ocenení brig. gen. Mirko Vesel v Prahe, plk. Milan Vesel v Košiciach a plk. Miloš Vesel v Ružomberku zapojili aktívne do budovania čs. armády. Ivan sa vrátil k práci na Povereníctve spravodlivosti najskôr v Košiciach a potom v Bratislave. Politická situácia sa postupne menila. Komunisti sa začali zbavovať tých najvýznamnejších a najvyššie postavených v armádnej hierarchii, ktorí boli „triedne nespoľahliví a nemali kladný vzťah k ľudovodemokratickému zriadeniu“. Najskôr odišiel na vlastnú žiadosť do výslužby Mirko Vesel, ktorý po februári 1948 aj emigroval do Nemecka. Milan Vesel musel odísť v októbri 1949 na zvláštnu dovolenku, vzápätí bol obvinený z vykonštruovaného zločinu velezrady, odsúdený na 22 rokov a väznený až do roku 1955. Do výslužby musel odísť aj Miloš Vesel (1950). Svojich bratov nasledoval aj Ivan Vesel, ktorý bol prinútený opustiť Povereníctvo spravodlivosti (1950) a zamestnať sa ako robotník. Všetci boli perzekvovaní, ponížení, psychicky aj fyzicky otrasení, bez finančných prostriedkov, pod dohľadom ŠtB, odkázaní len na manuálnu prácu... Krátke politické uvoľnenie v 60. rokoch nakoniec prinieslo len rehabilitáciu Milana a Miloša Veselovcov. Bývalý sudca Ivan Vesel zomrel v Bratislave (1967), kde je aj pochovaný. Mirko Vesel zomrel vo Weil der Stadte (1976). O nemecké štátne občianstvo nikdy nepožiadal. Jeho urna nakoniec spočinula pri svojich blízkych na Ev. cintoríne v B. Bystrici. Miloš Vesel zomrel v Ružomberku (1989) a Milan, ktorý sa ešte stihol na chvíľu vrátiť do Zvolena k svojej sestre Zore Paulendovej, zomrel v roku 1984. Pochovaný je v B. Bystrici.
Až po roku 1989 prišlo k zverejneniu mnohých informácií, výskumu archívnych dokumentov, vysvetleniu súvislostí a úplnému očisteniu bratov Veselovcov. Prejavom definitívnej rehabilitácie bratov Veselovcov nazval Ladislav Takáč vo svojej knihe V krutom storočí vrátenie generálskej hodnosti Mirkovi (1991) a povýšenie Miloša a Milana do hodnosti generálmajora in memoriam (1991,1994). Posledným verejným ocenením a poďakovaním bratom Veselovcom bolo dekorovanie in memoriam Mirka Vesela Radom M. R. Štefánika II. triedy a Miloša Vesela Radom M. R. Štefánika III. triedy (1992).
Uvedené články nájdete publikované vo Zvolenských novinách z rokov 2020 až 2022.
Text neprešiel jazykovou úpravou.