15 rokov po Alžbete

Studený padavý vietor z 19. novembra 2019 miestami dosahujúci rýchlosť až 230 km/h zmenil tatranskú krajinu na nepoznanie. Na postihnutom území s rozlohou približne 12.600 ha prudký vietor zanechal 2,8 milióna m3 poškodeného dreva.

19. november 2004. Dátum, ktorý si nielen Tatranci budú ešte dlho pamätať. V tento deň sa Tatrami prehnal ničivý studený padavý vietor typu tatranská bóra, ktorý miestami dosahoval rýchlosť až 230 km/h. Tatranskú krajinu zmenil na nepoznanie. Na postihnutom území s rozlohou približne 12.600 ha prudký vietor zanechal 2,8 milióna m3 poškodeného dreva. Okrem veľkých finančných, materiálnych a environmentálnych škôd kalamitná situácia následne priniesla aj ideové spory medzi lesníckou a ochranárskou časťou verejnosti o tom, ako postihnuté územie ďalej spravovať a manažovať. 

Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale veľká tatranská vetrová kalamita, nazvaná Alžbeta, priniesla okrem mnohých negatívnych javov aj niekoľké pozitíva. Rozsiahle kalamitné územie rozdiferencované podľa typu manažmentu poskytlo jedinečnú príležitosť pre výskum pokalamitného vývoja smrekových ekosystémov s rozdielnym spôsobom manažovania. V období po kalamite sa preto Tatrám začala venovať značná pozornosť zo strany významných európskych vedcov a výskumných inštitúcií. V spolupráci s domácimi odborníkmi z Výskumnej stanice Štátnych lesov TANAPu boli na sledovanie pokalamitného vývoja vytipované štyri výskumné plochy s podobnými stanovištnými podmienkami:

  1. plocha s vyťaženou kalamitnou hmotou, ktorá bola manažovaná tradičnými lesníckymi postupmi 
  2. nemanažovaná plocha s bezzásahovým režimom, na ktorej kalamita nebola spracovaná
  3. plocha kalamitou nezasiahnutého lesa, ktorá slúžila ako referencia 
  4. kalamitná plocha, ktorú následne v roku 2005 zasiahol rozsiahly požiar pod Slavkovským štítom. 

Na týchto plochách sa sústredila veľká časť komplexného a systematického pokalamitného výskumu, ktorého rámec zostal zachovaný aj po ukončení výskumných aktivít nemeckých či talianskych vedcov. Výskumnícku štafetu v tom období prevzali najmä slovenské, české či poľské univerzity a výskumné inštitúcie na čele s domácou Výskumnou stanicou Štátnych lesov TANAP-u. Tá za účelom sledovania zmien v porastoch odumierajúcich v dôsledku lykožrútovej kalamity rozšírila v roku 2010 výskum o ďalšiu lokalitu nad Tatranskou Lomnicou.

Výsledky tatranského pokalamitného výskumu bývajú pravidelne publikované nielen v rôznych vedeckých časopisoch, ale aj v Štúdiách o Tatranskom národnom parku, ktoré vydávajú Štátne lesy TANAP-u. Kvôli výmene aktuálnych poznatkov a smerovaniu ďalšieho výskumu Výskumná stanica a Múzeum Štátnych lesov TANAP-u na výročie veľkej kalamity pravidelne organizujú konferencie a semináre s účasťou vedcov participujúcich na tatranskom pokalamitnom výskume.

Inak tomu nebolo ani koncom októbra tohto roku, kedy Štátne lesy TANAP-u v spolupráci s Lesníckou fakultou Technickej univerzity vo Zvolene usporiadali v Informačnom centre a Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici medzinárodnú konferenciu s názvom Stav a procesy v lesných ekosystémoch po prírodných disturbanciách. Počas prvého dňa prezentovali slovenskí, českí, poľskí a holandskí vedci výsledky svojich doterajších výskumov na tatranských kalamitných plochách. Odzneli tu zaujímavé príspevky z oblasti mykológie, botaniky, zoológie, hydrológie, dendrológie či leteckého snímkovania. V podnetných diskusiách k jednotlivým príspevkom sa hovorilo nielen o nových možnostiach výskumu, ktoré prinášajú moderné technológie, ale aj o dôsledkoch zmeny klímy na tatranskú oblasť, o hrozbe hmyzích kalamít na smrekovcoch alebo o tom, či a akú budúcnosť má smrek v Tatrách.

V rámci konferencie bola značná pozornosť venovaná témam pôdnej respirácie a uhlíkovej bilancie, ktorým sa pracovníci Výskumnej stanice Štátnych lesov TANAP-u a Lesníckej fakulty TU vo Zvolene dlhodobo venujú. Po rokoch meraní komorovými metódami zakúpili tieto inštitúcie v rámci spoločného výskumného projektu dve zariadenia na stanovenie bilancie uhlíka metódou eddy kovariancie. Táto metóda používaná napríklad v Amerike, je v rámci stredoeurópskeho priestoru stále pomerne unikátna. Uhlíková bilancia ekosystému, teda to, či je ekosystém pohlcovačom alebo producentom významného skleníkového plynu - oxidu uhličitého, sa v tomto prípade zisťuje prostredníctvom snímačov umiestnených na stožiari vysoko nad porastom vegetácie. Tieto meracie zariadenia stanovujú príjem a výdaj oxidu uhličitého ekosystémom na základe prúdenia vzduchu (vírivých prúdov tvoriacich sa nad vegetačným porastom). Snímače pritom dokážu mapovať oblasť s polomerom niekoľko stovák metrov.

Prvá eddy kovariančná veža bola v Tatrách inštalovaná v roku 2018 na výskumnej ploche s vyťaženou kalamitou, ktorá je obhospodarovaná tradičnými lesníckymi postupmi. Druhé takéto zariadenie bolo nainštalované na jar tohto roku na výskumnej ploche s bezzásahovým režimom. Práve takto zvolený dizajn experimentu umožní lepšie pochopiť procesy prebiehajúce v horských lesných ekosystémoch po prírodných disturbanciách a porovnať rôzne prístupy k manažmentu lesov v chránených územiach. A to všetko v kontexte globálnej zmeny klímy, ktorá je stále aktuálnejšou aj v tatranskej oblasti.

Bolo nesporným prínosom, že práve novozakúpené meracie zariadenia na oboch výskumných plochách sa stali cieľom terénnej exkurzie druhého dňa konferencie. Nielen účastníci konferencie, ale aj študenti Lesníckej fakulty TU vo Zvolene tak mali možnosť dostať sa na miesta bežne neprístupné pre turistickú verejnosť a oboznámiť sa so spôsobmi monitoringu tokov oxidu uhličitého, vody a energie na pokalamitných výskumných plochách.

Momentálne je ešte predčasné hovoriť o výsledkoch výskumu realizovaného metódou eddy kovariancie. Tatranským výskumníkom však do budúcnosti želáme, aby nové meracie zariadenia spoľahlivo fungovali čo najdlhšie a priniesli mnoho hodnotných poznatkov o zložitých procesoch prebiehajúcich v jedinečnej tatranskej prírode.

Mgr. Lucia Čekovská