Po stopách divokých včiel

Kedysi neoddeliteľná súčasť stredoeurópskeho lesníctva, dnes už len praktická ukážka zachovaná vďaka poľským štátnym lesníkom. Zisťovali sme, kde si praktické ukážky brtníctva môžete pozrieť priamo v lesných porastoch.

Brtníctvo sa vracia do poľských lesov

Do 19.stor. sa v európskych krajinách dedilo z pokolenia na pokolenie. V súčasnej Európe sa ním zaoberajú iba v Baschkirii na juhu Uralu. Tam sa zachovalo v nezmenenej podobe. Reč je brtníctve ako náročnom spôsobe včelárenia, pretože ak sa chcete dostať ku včelám, musíte ísť hlboko do lesa.

Svoje by o tom vedeli rozprávať kolegovia z poľských lesov, ktorí pod odborným dohľadom baschkirskych včelárov v roku 2007 opätovne naštartovali brtnícku tradíciu v poľských borovicových lesoch. Cieľom tohto projektu je vrátiť včelu do jej pôvodného prirodzeného prostredia a s pomocou človeka udržať jej život v lese. Môžeme povedať, že obchôdzka borovíc im trvá osem až deväť hodín, pretože brte so včelami sú výrazne od seba vzdialené. Pri tomto spôsobe včelárenia je najdôležitejšie naučiť sa odhadnúť koľko medu môže brtník včelám zobrať. Medobranie treba robiť s citom, pretože na rozdiel od chovu včiel v úľoch včely v brtiach nie sú prikrmované cukrom. Medobranie v neskorom lete treba robiť opatrne. Najbezpečnejšie je odoberať med v čase hojnosti od mája do slnovratu. Trik úspechu brtníctva spočíva v ponechaní dostatku medu včelám na zimu a včasný jarný rozvoj.

Pre predstavivosť je vhodné uviesť, že brť je dutina 15-20 cm široká, 100-120 cm dlhá vydlabaná do masívneho kmeňa ihličnatého stromu, najčastejšie borovice, smreka, alebo jedle. Listnaté stromy pre tento účel nie sú veľmi vhodné, pretože sú pre včely studené a naviac neprodukujú živicu, ktoré zalieva pory vo vydlabanej dutine a tak svojím spôsobom zakonzervuje a stom nevysychá.

Horský med je vyhľadávaná pochúťka od brtníkov, je predávaný za vysoké ceny. Má preslávenú jedinečnú príchuť, množstvo stopových prvkov a liečivé vlastnosti. Aj vysokohorský úľ Warré umožňuje včelárovi  prístupnejším spôsobom dorábať v zdravom prostredí lesa kvalitný horský med  s jedinečnými vlastnosťami tohoto sladkého produktu horských včiel.

Derevlansko, územie nachádzajúce sa na ukrajinskom Polesí. Bol tu bohatý výskyt lesných včiel a preto sem často jazdili páni pod zámienkou výberu daní. Zberači medu, z tých dôb známi ako brtníci, sa vyskytovali predovšetkým v oblasti medzi riekami Irpiň, Sluč a Prypjať. Miestne lesy sú totižto bohaté na borovice a v borových hájoch divoké včely hojne hniezdili. Ľudia zbierali ich med a s prichádzajúcou jarou ho predávali cudzím kupcom, ktorí prichádzali po obchodných cestách. Vo väčšine historických záznamov sa uvádza, že zo začínajúcim nevoľníctvo na Ukrajine brtníci postupne zanechávajú svoje remeslo a tak tato činnosť na začiatku 18. stor. takmer zanikla.

Historický význam brtníctva

Med býval svojbytnou valutou až do neskorého stredoveku, preto ľudia mávali zásoby včelieho vosku a iných včelích produktov — ukladali ich do komôr, zhromažďovali ho alebo rôzne vymieňali. Koloda (??????) — jednotka objemu sypkých materiálov a medu, rozšírená po ukrajinských zemiach v 14. až 18. stor. medu bola dôležitou mernou jednotkou, ktorej význam, čoby platidla, sa presunul z lokálnej úrovne na národnej, kde vydržala v obehu jedno storočie.

V dávnych dobách ľudia ľahšie vystopovali hniezdo, a keď včely dokončili zber znášky... včely pozbierali z kvetov a preniesli do hniezda, tak z nej vybrali sladký med, často pri tom zničili jak včely, tak dutinu, kde hniezdili. Takéto záťahy mali značný vplyv na počty divokých včiel, čo ľudí donútilo postupovať hlbšie do lesa a osídľovať nové územia.

Včely sa najčastejšie usídľovali v dutinách borovíc, niekedy v starých stromoch s vyhnitým stredom, inokedy v dutinách po zásahu blesku. Toto boli ideálne podmienky pre „zabývanie“ divokých včiel – stačilo len utesniť nežiaduce diery propolisom , aby sa tak bránili voči iným druhom hmyzu a vôňa živice ich aktivizovala k činnosti a borovicové drevo, bohaté na živice počas zimy hniezda divokých včiel dobre tepelne izolovalo. Takýto obyvatelia stromov prinášali výhody i samotným drevinám. Znižovala sa miera hnitia dreva a iných poškodení kmeňov, alebo vosk, propolis, ktoré včely vyrábali pôsobil dezinfekčným účinkom.

Postupne ľudia pri zbere medu divoké včely vydymovali. Celý proces bol zo začiatku veľmi chaotický. –Zo začiatku sa pojmom brte -brť (ukrajinsky ????? / borť) —označovali dutiny, v ktorých žijú včely. Tie sa v lese proste privlastňovali tak, že ten kto prvý našiel hniezdo, urobil na strome značku a podľa zvykového práva mu na túto brť nik iný nemohol chodiť a nik iný okrem jej majiteľa sa o ňu nemohol starať.

Dôležité je podotknúť, že výrobky z vosku (predovšetkým sviečky) sa používali pri rôznych obradoch, preto aj vzrastal dopyt po výrobkoch z včelieho vosku a tak vznikla aj otázka ako zvýšiť počty divokých včelstiev. Z toho dôvodu začali vznikať prvé umelé brte – človekom vytvorené dutiny v zdravých stromoch vhodné pre uhniezdenie včiel. Začiatkom 17. stor. sa začal objavovať nový spôsob pre obstaranie medu divokých včiel označované ako „kláty“.

Zo stromov pováľaných búrkami a vetrom vybrali včelie hniezdo a v lese ho umiestnili do iného stromu, alebo vkladali do vopred pripravených opracovaných klátov na lesných rúbaniach. Neskôr začali kláty pre hniezdenie včiel hneď vyrábať a práve tieto kláty boli dlho považované za najpraktickejší a vôbec najlepší spôsob pre získavanie medu dokonca aj po vynájdené rámčekového úľa.

Brtníctvo si vyžadovalo odvahu pre znaný temperament lesných včiel a preto túto prácu nechcel a nemohol robiť každý. K tomu bola ešte potrebná zručnosť pre lezení na stromy ale nakoľko bol medz vždy vysoko cenený, brtníci sa tešili veľkej úcte v spoločnosti.

Moderné-tradičné remeslo

Bez ohľadu na to, že všetky pramene potvrdzujú, že brtníctvo zaniklo, v ukrajinskom polesí je i dnes bežné stretnúť ľudí, ktorí sa brtníctvu venujú. Hoci nastúpili moderné spôsoby, neprestali používať ani tie tradičné, ktoré zdedili od svojich predkov. Serhij Žyla je moderný brtník zo Selezivky. I napriek modernému rozvoju brtníctva je väčšina jeho brtí stále dlabaná sekerou, ktorú má po svojom dedovi a pradedovi.

Brť je niečo podobného živému organizmu: matka, trúdy a robotnice sa správajú ako celok. Teoreticky môžu žiť brte nekonečne dlho, hlavnou podmienkou je aby na ne nepršalo. Za najvhodnejšie považuje Serhij borovicové drevo porastené hubami a lišajníkmi. To sa správa ako tkanina, pretože dnu je teplo a zároveň pórmi odvieza veľké množstvo vody. Aj v brtiach s priečnym rezom je voda odvádzaná na povrch rýchlo, čo je pre včely výhodné, nakoľko tam nemajú vlhko, nestrácajú energiu a čas aby odparili vodu. Dnes sa najviac používajú brte klátovitého typu prikryté strieškou, ktoré chránia včelstvo pred zrážkami a vlhkosťou. Tieto kláty môžete objaviť v poľských hájoch, pripravené na stromoch. Kvôli tomu dnešní brtníci vyhľadávajú bohato ovetvené stromy samostatne stojace stromy. V minulosti sa k pripevňovaniu brtí používalo lano, ktoré si zberači vyrábali sami z losej kože. Aby sa dostali do koruny stromu používali «ostravy» — dlhé drevené trámy, na ktorých boli z obidvoch strán nabité kolíky, po týchto jednoduchých rebríkoch sa potom dostávali hore k brtiam.

Existujú dva základné typy brtí: stoják (brť na stojato) a ležiak (brť v šikmej, ležatej polohe). Brtník Pavlo Ziňkevyč tvrdí, že stoják je lepší, pretože v ňom divoké včely vidia dutinu, čo je pre ne prirodzený domov. Pre brtníka je dôležité, že v stojáku môžu žiť včely veľmi veľa rokov a plásty tvoria v hornej časti dutiny, odkiaľ sa na jeseň zbiera. Pri naklonenom ležiaku tiež včely ukladajú meď do vyvýšenej časti a v tomto prípade je možné odobrať dva až päť kilogramov medu.

Je dôležité aby mali brte jednu stranu umiestnenú vyššie, lebo je v nej teplejšie a tým aj vhodnejšie podmienky pre prezimovanie včelstva. V blízkosti brtí sa často nachádzajú studne, ktoré vytvorili brtníci, aby sa mohli umyť od medu po vybratí znášky a to hneď ako zišli zo stromu. Na začiatku  jari je potrebné vyrezať prebytočné plásty a vyčistiť brť od mŕtvych včiel.

Akonáhle sa začne topiť sneh, je potrebné vyčistiť brte, pred zimou je potrebné pomôcť včelám zateplených ich príbytkov. Aj preto majú brtníci na oddych menej času ako dnešní včelári. Mohlo by sa stať, že brtníctvo je dnes zaujímavé len pre starších ľudí, ale tiež mladí si často osvojujú toto tradičné remeslo. Brtníci však neradi ukazujú osídlené hniezdo, lebo vraj keby ho ukázali, včely by ho následne opustili. A tak nám ukazujú po lese pár prázdnych brtí.

Drobné a slepé

V Selezivce riaditeľ Poleského prírodného parku Serhij Žyla vysvetľuje, že existujú dva hlavné typy divokých včiel. Prvé sú včely „šedé a chlpaté“ inak označované „drobné slepé“, ktoré sa usídľujú ďaleko od riek. Majú veľmi drobný sosák, ktorý im dovoľuje zbierať nektár z maličkých kvietkov. V riečnych nivách, kde sa okrem iného stretávame s väčšími kvetmi, môžeme často pozorovať iný druh včiel – veľké žlté včely s dlhým sosákom. Tento vysoko organizovaný hmyz sa celkom samovoľne sťahuje do dutín, ktoré si poťahuje voskom.

Pán Pavlo tvrdí, že veľkosť včiel je ovplyvnená prostredím. Nakoľko sídlia v dutinách a cez veľmi malé otvory v stromoch niekoľkokrát denne lietajú do brtí, nemôžu vyrásť do veľkých rozmerov. Často sa stretávame s tým že tieto divoké včely majú povesť agresívnych, ale podľa viacerých brtníkov to vždy závisí od konkrétneho včelstva, hoci v období rojenia tieto včely nikto a nič nezastaví. Aby včely pri vyberaní medu ukľudnili, už v dávnych dobách sa ich naučili vydymovať.

Brtníci by vám mohli vymenovať dlhý zoznam škodcov rôznych rozmerov: od klieštika, cez ďatle, kuny až po medveďa. Na začiatku mája sa včely roja. Vyvedú mladú matku, ktorá spolu s mladými včelami opúšťa úľ a posadí sa na neďalekú vetvu.

Tam sú včelári naučení „hospodáriť“ stále klasicky v brtiach, ktorých je na ploche celého parku (24.600 ha) cez 700. Strážci parku sú zároveň včelári. Včely žijú v lese, ten listnatý, zmiešaný, im poskytuje dobrú znášku. Dobrý výnos zaisťuje hlavne lipa, ktorú včely využívajú i ako zdroj krmiva na zimu. Výnos z jednej brte sa pohybuje okolo 20 kg medu. Tento spôsob včelárstva pretrval na území Európy viac ako 1000 rokov. V oblastiach Ukrajiny, Bieloruska, Litvy a Lotyšska pretrváva do dnes. (Zdroj internet)

-as-