Lesníci a SNP
V roku 1944 naša hornatá krajina ponúkala v tieni lesov útočisko pre partizánske jednotky, ktoré pod korunami stromov našli bezpečie počas bojov za našu slobodu. Mnoho z týchto odvážnych mužov a žien padlo v boji. Dnes pri prechádzkach lesom môžeme natrafiť na nemálo pomníkov postavených týmto hrdinom. Tieto pietne miesta sa ako varovný prst minulosti týčia na lesných lúkach, či pri lesných cestách a väčšinou v auguste k nim prichádzajú ľudia z blízkych obcí a miest položiť vence ako spomienku na tieto smutné chvíle v histórii Slovenska. Neďaleko obce Skýcov v Tribečskom pohorí však vence zdobia pamätník aj v októbri, kedy si obyvatelia obce pripomínajú jeden z tragických dní druhej svetovej vojny.
Hory v okolí obce Skýcov poskytovali úkryt partizánom od októbra až do decembra 1944. Veľkou pomocou pre nich boli miestni lesníci, ktorí najlepšie poznali všetky zákutia okolitých lesov. V tomto období sa odohral aj príbeh horára Grohmana, ktorý s rodinou žil na horárni Drahožická Huta severne od Skýcova a je jedným zo zachovaných príbehov o pomoci lesníka partizánom. Z rozprávania priamych účastníkov príbehu Jozefa Mazáňa a Andreja Košča, zachytených na stránke obce Skýcov, behá človeku mráz po chrbte z predstavy, aké zlo sa túlalo našimi krásnymi horami.
Na Bukovine v Skýcoveckom pohorí sídlilo hlavné veliteľstvo plk. Karasieva a v októbri boli vybratí desiati slovenskí a dvaja sovietski partizáni pre špeciálnu tajnú úlohu. Táto skupina vedená veliteľom Sašom, ktorý jediný poznal cieľ výpravy, postupovala smerom na Vtáčnik, kde mali prevziať muníciu. Cestou stretli horára Grohmana. Horár, ktorý najlepšie poznal cestičky lesom smerom k ich cieľu im ochotne pomohol. Na určenom mieste však partizáni nenašli skupinu so strelivom, a tak sa vybrali smerom na Veľké Pole. Bola to nemecká dedina a v nej žili len ženy a deti. Ako vchádzali do dediny, zahliadla ich jedna zo žien, ktorá sa pustila utekať späť do lesa. Strieľať po nej nechceli, aby nevyzradili svoju prítomnosť a dobehnúť sa im ju nepodarilo. Vedeli, že ich iste bežala zradiť Nemcom a tak sa unavení a hladní rozhodli kráčať ďalej smerom na Skýcov. Cestou našli náramkové hodinky a vedeli, že patria horárovi Grohmanovi, ktorý im nedávno pomohol. Rozhodli sa zaniesť mu ich a dúfali, že ich snáď ponúkne aspoň trochou jedla. Na horárni však našli len horárovho slabomyseľného brata Felixa, horárkinu sestru Annu a štvorročnú horárovu dcérku Ľudmilu. Noc strávili na horárni, kde im po návrate domov horár so ženou ponúkli trochou jedla a mohli si tu osušiť premočené oblečenie. Ráno 19. októbra chceli vyraziť na cestu, ale pre silné mrholenie sa rozhodli prečkať tento nevľúdny čas ešte na horárni. Zrazu do ticha zaznel výstrel a po ňom padol strážny, zastrelený fašistami. Ostatní partizáni okamžite zaujali palebné pozície pri dverách a oknách horárne. Paľba bola tak silná, že sa partizánom nedalo ujsť z horárne do lesa. Tento krvavý boj trval vyše troch hodín, až potom paľba trocha ustala. Partizáni zvažovali plán úniku z horárne a rozhodli sa pod krycou paľbou druhov povyskakovať postupne cez okno. Prvý partizán, ktorý vychádzal z horárne bol zasiahnutý a ostatní povyskakovali z okna hneď za ním a bežali smerom k potoku. Keď ich starý buk ukryl za svojím mohutným kmeňom, začali partizáni počítať straty vo svojej skupine. Zistili, že prišli o štyroch druhov. Nevedeli však, že jeden z nich sa ukrýva neďaleko horárne zaľahnutý v žíhľave. Bol to Jozef Mazáň, ktorý po vystriedaní v strážení zašiel na WC neďaleko horárne a práve vtedy sa spustila paľba. Cez žumpu ušiel do žíhľavy a tu ležiaci prečkal do noci, kým sa mu podarilo uzimenému ujsť do hory. Nevedel ako dopadli jeho spolubojovníci, videl len, že večer prišli civili, ktorí zobrali piatich zastrelených Nemcov na voz a troch partizánov pochovávali neďaleko horárne. Nasledovné dva dni sa schovával v lesoch, stretol dvoch civilov, ktorí mu dali kúsok chleba a tabak. Vysilený a uzimený sa vybral smerom na Oslany, kde sa pridal ku skupine Vasila Stanku a s ňou bojoval až po oslobodenie.
Horára Grohmana aj s rodinou Nemci večer po náročnom dni vyviedli z horárne. Horárovej žene s dcérkou a švagrinej dovolili ísť preč. Chlapov si odviedli so sebou. Horár Grohman zomrel v koncentračnom tábore v Dachau a jeho brata Félixa zastrelili Nemci ešte v Novákoch.
Horáreň na Drahožickej Hute Nemci vypálili, ale aj dnes možno rozoznať torzo jej kamenných základov. Neďaleko nej z trávy vykúka nenápadný náhrobný kameň na mieste, kde boli pochovaní traja partizáni – traja hrdinovia. Na kamennej table pamätného pomníka, ktorý bol na lúke neďaleko miesta tragédie vybudovaný, je spomenutý aj horár Jozef Grohman. Jeden z hrdinov, ktorý síce nenosil uniformu vojenskú, ale svoju odvahu v boji proti fašistom ukázal v hrdej lesníckej. Mnohí z lesníkov po celom Slovensku počas SNP pomáhali partizánom a mnohí sa partizánmi stali. Zaslúžia si našu vďaku a ako ťažko čitateľný nápis na ich hrobe hovorí ,,Česť a sláva hrdinom, ktorí bojovali a padli za našu slobodu!“