Hrad nad Svätým Jurom

Popis niekdajšieho hradu nachádzajúceho sa nad Sv. Jurom poznáme z čias sporu o majetok, ktorý rodinu svätojurských grófov nakoniec aj rozdelil na dve vetvy – svätojurskú a pezinskú, sa zachoval v r. 1412 pri príležitosti delenia majetku.

Ďalším tak trochu skrytým hradom v Malých Karpatoch je Biely Kameň. Nachádza sa nad mestom Svätý Jur. O jednej z možností vzniku názvu tohto mesta sa dozvedáme z povesti:

O svätom Jurajovi“

Kedysi dávno sa na dolnom konci usídlil hrôzostrašný šarkan. Každý rok mu obyvatelia okolitého chotára museli obetovať po jednom mládencovi alebo šumnej panne. Meno obete muselo byť vykresané do kameňa a mien na kameni pribúdalo. Nenašiel sa nik, kto by kraj zbavil potvory.

Stalo sa raz, že tou krajinou prechádzal rytier Juraj na bielom koni. Zbadal hlúčik smutných uplakaných ľudí a spýtal sa ich: „Čo sa deje, ľudkovi? Jakživ som taký slzavý kraj nevidel." Zo skupiny ľudí k nemu prikročil vládca tej krajiny a všetko mu vyrozprával. Aj to, že práve dnes vylosovali jeho dcéru Iľču. Rytier sa chopí kopije a už sa pýta len na cestu k šarkanovi. Striebrom blyští sa jeho pancier, purpurom jeho dlhý vlajúci plášť. nebola to však bitka, lež hromobitie. Človek a zver, tma a svetlo, jasný rytier s čiernym šarkanom. Len čo potvorisko roztvorilo papuľu, zabodol Juraj svoju kopiju tak dôkladne, že zasiahol rovno pažerák šarkana a naveky zahasil jeho mátožný život.

Oslobodený ľud by rytiera na rukách nosil. Na pamiatku nazvali oslobodenú osadu Svätým Jurom a jeho podoba skvie sa vo svätojurskom erbe. Rytier v striebornom brnení z bieleho koňa prebodáva kopijou strieborne sfarbeného draka.

„Ty si nám dal meno, svätý rytier Juraj...", takto sa začína text pod medirytinou vyobrazenia mesta Svätý Jur z r. 1736.

Iný zdroj prisudzuje názov mesta patrónovi miestneho kostola svätému Jurajovi. Tak či onak Svätý Jur je mestom, ktorého podstatnú tú historickejšiu časť bežný návštevník, ktorý len prechádza cez toto mesto, nezazrie, pretože sa nachádza vo svahovitom teréne nad cestou č. 502 spájajúcou Bratislavu s vinohradníckymi mestečkami na úpätí Malých Karpát. Tu na severozápadnej časti mesta v tôni stromov drieme ukrytý, kedysi podľa kresieb dosť rozsiahly stredoveký hrad.

Dnes už jeho veže takmer nevidieť no je možné sa k nemu dostať po turistickom chodníku z miestnej časti Neštich za cca 15 minút. Žltá značka ruiny hradu obchádza z pravej strany. Ja osobne som si trasu zjednodušil a po tom čo som sa kolegov popýtal ako sa k nemu dostanem, keďže vďaka porastu je takmer neviditeľný, bol som nasmerovaný po objekt, ktorý je ešte v správe našej firmy, tu som si nechal auto a poďho rovno do kopca, tak ako mi vraveli že naňho musím naraziť, čuduj sa svete aj som narazil, no nie doslovne, ale neminul som ho a bol som milo prekvapený, čo to ten náš les skrýva.

Hrad dal Biely Kameň okolo r. 1241 postaviť šľachtický rod Hunt Poznanovcov zo Svätého Jura namiesto ich niekdajšieho sídla, dožívajúceho hradiska Neštich, ktoré sa nachádza na protiľahlom kopci. Za najvhodnejšie miesto pre hrad vybrali okraj vyvýšeného úbočia nad údolím s cestou, vedúcou naprieč pohorím Malých Karpát. Hrad sa vypína vo výške 290 m n. m. a v minulosti, keď boli kopce posiate iba vinicami, býval dobre viditeľnou dominantou mesta. Plnil sídelnú i strážnu funkciu. Rozkaz stavať kamenné hrady dal Belo IV.. Novopostavený hrad sa prvý raz spomína v r. 1271 v súvislosti s nájazdmi českého kráľa Přemysla Otakara II. do uhorského pohraničia. Po smrti grófa Juraja Svätojurského bol hrad skonfiškovaný v prospech kráľa. Synovia tohto vzbúrenca, Žigmund, Krištof a Peter, sa s kráľom zmierili a ten ho daroval Petrovi za preukázané služby. Peter zomrel v r. 1516. Hrad patril rodu Svätojurskému až do vymretia rodu v r. 1543 a potom viackrát menil majiteľa.

Do r. 1550 bol hrad majetkom Gašpara Serédyho. V r. 1566 sa stal hrad majetkom grófa Menberga, bratislavského župana. Po ňom ho do kráľovskej donácie dostal gróf Mikuláš Eck zo Salmi, ktorý ho aj s jeho majetkami dal do zálohu cisárskemu vojvodcovi grófovi Jánovi Krusithovi (Krušič), za 132 tisíc toliarov. Po jeho smrti (podľa jeho priania) sa vdova Katarína vydala za Štefana Illésházyho. V r. 1598 patriciát mestečka Svätý Jur predstúpil pred cisára Rudolfa II. s prosbou, aby ich záložnému pánovi Štefanovi Illésházymu prenájom viac neobnovoval. Príslušnú sumu chceli vyplatiť sami. Panovník návrh prijal. Illésházy sa bránil, ale po tom ako upadol do cisárovej nemilosti a stratil všetok majetok, musel utiecť do Poľska. Hrad Biely Kameň bol so všetkými príslušnosťami odovzdaný cisárskou komisiou do užívania predstavenstvu Svätého Jura. Po tom ako Illésházy výrazne prispel k tomu, aby bol za kráľa zvolený Matej II., sa z nedávneho exulanta stal hlavný kráľovský dvoran. Boli mu vrátené majetky a takisto záloh Svätého Jura. Zemepán Juranov z hradu vyhnal. Ani sa veľmi nebránili, lebo vinice im zostali. Nakoniec výsadnou listinou Ferdinand II. z r. 1647 Svätý Jur povýšil na slobodné kráľovské mesto a zbavil ho závislosti od hradu, no ročne platili panovníkovi 400 okov dobrého a vyberaného vína (1 okov = 56l, 400 okov = 22 400l). Na hrade od r. 1626 panoval Štefan Pálffy, ktorý majetok spolu s titulom grófa prevzal do večného vlastníctva rodu. Po ich presťahovaní do kaštieľa v dnešnom Svätom Jure, hrad postupne strácal svoju funkciu. Pravdepodobne bol zničený pri tureckom nájazde v r. 1663 a na jeho obnovu už neboli dôvody. Odvtedy je ruinou. https://www.hrady-zamky.sk/biely-kamen/

Hrad Biely Kameň

Popis niekdajšieho hradu poznáme z čias sporu o majetok, ktorý rodinu svätojurských grófov nakoniec aj rozdelil na dve vetvy – svätojurskú a pezinskú. V r. 1412 sa pri príležitosti delenia majetku vykonal súpis majetku a tak sa vo svätojurskej vetve zachoval opis hradu.

Podľa nich bol jadrom komplexu horný hrad približne obdĺžnikového pôdorysu, vymedzený masívnou hradbou. Tvorilo ho ústredné nádvorie, po obvode dlhších strán obdĺžnika stáli obytné krídla. Zachovalejšia zostala len rozsiahla klenutá pivnica, nad ktorou mal stáť palác s kaplnkou. Neznáma je presná poloha dvoch obytných veži, veľkej v strede nádvoria a menšej (v ktorej sa malo nachádzať aj väzenie).

Vstupná brána na horný hrad sa nachádzala na severovýchode chránená baštou. Pod horným hradom bolo predhradie s opevnením nepravidelného oválneho tvaru s vežovou vstupnou bránou na severovýchodnej strane a ešte aj dnes pomerne zachovalou hranolovou vežou na juhovýchodnej. Pozdĺž opevnenia predhradia stáli hospodárske budovy. Na hrade nachádzala do skaly vytesaná studnička. Z vonkajšej strany bol hrad chránený systémom suchých priekop a obranných valov. Vchádzalo sa do neho po moste nad priekopou, dodnes je vidieť zachovalé mostné piliere. http://mysterycastle.blog.cz/1404/historia-hradu-biely-kamen

O ruinách hradu rozpráva aj jedna povesť. Neviem ako vy, ale ja som mal rád povesti už ako dieťa a mám ich rád dodnes. Priťahuje ma ich tajomnosť, rád sa do nej ponáram a celý dej sa mi odohráva pred vnútornými očami fantázie. A tak Vás pozývam ponoriť sa do tohto tajomného príbehu:

Povesť o chudobnej Juranke

Bolo horúce leto, kríže obilia stáli na strnisku ako vojaci. Slnce prestalo pripekať a piesne na perách utíchli. O chvíľu sa schová za vŕšky. Neďaleko hradu žala chudobná Svätojurčanka. Nedávno jej zomrel manžel, nuž takto sa musela sama starať o skromný majetoček, o dieťatko, ktoré aj teraz priniesla so sebou a položila na lúku. Dieťatko bolo ako anjel. Krásne a tichučké, zdravé a bucľaté. Matka kosila trávu. Dieťa sa zdvihlo a začalo neistým krokom behať za motýľmi po zelenej, kvetnatej lúke. Pot stekal po tvári dobrej mamičky. Keď zrazu pocítila v chrbte akési pichnutie, narovnala sa. Obzrela sa. "Kde si mi to odbehol, Jožinko môj?" vykríkla, keď uzrela svojho synčeka neďaleko hradných rozvalín. Položila kosák a rozbehla sa za dieťaťom. Ale dieťa mysliac si, že matka sa s ním chce hrať, rozbehlo sa a vbehlo veľkým otvorom do rozvaleného hradu. Matka pobehla za ním do veľkej hradnej trhliny, ktorú predtým nikdy nespozorovala. Chytila ho do náručia, vybozkávala na obe líca a obrátila sa. Chcela sa ponáhľať domov, lebo slnce už bolo nízko a kravky ju budú doma veru netrpezlivo čakať. Ale odrazu zastala ako skamenená. Pred očami sa je zjavili kopy zlata a drahokamov. Položila dieťa na zem a rozbehla sa k nim. „Svätý Bože, koľko zlata," vykríkla udivená, nakladala si zlato do zástery a omráčená toľkým pokladom zabudla na dieťa. Vybehla z hradu bez neho. Keď drahocenný náklad zástery vysypala na kôpku sena, utekala späť k hradu. Veď bola chudobná, veľmi chudobná a nie je nič horšieho, ako keď sa chudobný človek nezaslúžene stane boháčom. Zdivočie a na všetko zabudne. Bežala späť ako šialená, ale aké bolo je prekvapenie, keď prišla na hrad a o trhline nebolo ani chýru ani slychu. Všetko bolo také neporušené ako bývalo od rokov.

Zúfalstvo ju schytilo. Až teraz si uvedomila, čo urobila. Veď tam ostal jej miláčik a ona sa k nemu nemôže dostať. „Jožinko! Jožko“, kričala, ale odpoveď odnikiaľ. Začala nariekať pod zrúcaninami, ale hradné múry sa neotvárali. Zúfalo trepala rukami na hradné múry, ale ony stáli nepohnuto. Slnce už zapadalo za vršky, šero sa roztiahlo po kraji i tma sa spúšťala, ale Jožko neprichádzal. Neozýval sa ani na najzúfalejší nárek svojej matky.

Uplakaná so zroneným srdcom a chorou dušou sa pobrala do svojej chudobnej chalúpky. Noc dávno roztiahla krídla nad krajom, ale matka ešte vždy bdela pri slabom svite olejovej lampičky, akoby ešte stále čakala na návrat svojho synčeka. Noc ubehla a Jožko neprichádzal. Spev žencov sa rozniesol po poli, po hrade a slnce už dávno zapálilo svoje večerné svetlá. No Jožka nebolo.

Chlapček, keď bol dlho sám, rozplakal sa a behal po ostrom kamení zrúcanín, ktoré mu ranilo nôžky. Mama! Mama! Volal na matku, ale mamka ho nepočula. Potom ukonaný a zmorený padol na tvrdé kamenie a hneď usnul.

Jožko spal tvrdo a blažene sa zo sna usmieval. Nesie ho kŕdeľ anjelov, jeden krajší ako druhý, nesú ho vyššie a vyššie. Všade kade letia je veselo, všetko sa ligoce. Stále letí a letí. Čím je vyššie nad zemou, tým sa mu všetko zdá krajšie a veselšie. Doleteli nad akúsi veľkú lúku. Samý kvet a motýľ. Spustili sa pomaly dolu. Stred lúky stál oltár ozdobený drahokamami, ktorý sa mu zdal omnoho krajší ako v ich kostole. Pred oltárom sedela jeho matka. Vystiera k nej ruky, uteká k nej rozradostený. Synku môj drahý, drahý synku, že ťa aspoň vidím- hovorí jeho matka a mocne ho bozkáva. Vzala ho do náručia a odnáša.

Malý Jožko sa prebudil a nad sebou videl veľmi krásnu paniu. Ležal na zlatej posteli a pani ho hladkala po tvári a rozprávala čosi krásne. Pani mala veľmi krásne a dobrotivé oči. Keď sa Jožko na ňu díval, zabudol na matku, ktorá sa mu zjavila vo sne. Načisto zabudol na doterajší život a začal sa tu veľmi dobre cítiť.

Svätojurský farár zvraštil obrvy, keď vypočul ponosy nešťastnej matky, ktorej syna pochovali zrúcaniny hradu. Zamyslel sa. Čiň pokánie za svoju lakotu. Trpezlivo vyčkávaj celý rok, po roku práve v ten deň a v tú istú hodinu, ako prvý raz, choď do hradu. Trhlina sa zase zjaví a ty vojdeš dovnútra. Ale nesmieš sa obzerať ani napravo, ani naľavo, ale ísť rovno na miesto, kde si nechala synčeka. Určite ho tam nájdeš. Ale aby si sa nenechala zlákať zlatom a drahokamami, lebo potom by si svojho syna už nikdy neuvidela.

Ženička sa poďakovala za radu. Mala už celkom vyjasnenú tvár. Trpezlivo čakala na výročie smutného dňa. Čas sa míňal ako krajec chleba v ruke hladného. Konečne nastal túžobne čakaný deň. Matka nespala celú noc a len čo sa prvé lúče slnka rozliali po zemi vybrala sa pod hrad. Nemohla sa dočkať večera. Bolo leto, ako pred rokom. Po poliach zneli piesne veselého vtáctva a spev ružolícich žníc. Ženička zabudla i na jedlo. Opanovaná jedinou myšlienkou pozerala neprestajne na hradné múry, akoby chcela pohľadom vyvŕtať veľkú dieru, ktorou by z hradu vyniesla dieťa. Konečne sa obloha zafarbila na ružovo. Ženička odrazu radostne vykríkla, skočila na rovné nohy. Hradná stena pukla a urobila sa v nej trhlina.

Matka vletela do hradu bez rozmýšľania. Dychtivo sa obzerala okolo seba. Dieťa našla na tom istom mieste, kde pred rokom položila. Chlapec sedel na kameni a hral sa s akýmsi ligotavým predmetom, bol to drahokam. Vôbec sa nezmenil. V tých istých šatôčkach bol, vôbec nebol došpinený. Zatrepotal bucľatými rúčkami a rozradostená matka ho schytila do náručia. Pritisla ho mocne na prsia a nepozerajúc na kopy zlata, ktorého tu bolo ešte viac ako pred rokom, vybehla.

Chlapec jej doma rozprával, že sa mu veľmi dobre vodilo, že spával v zlatej postieľke, v hodvábnych perinách a že ho opatrovala veľmi pekné pani. Sama mu ustielala postieľku a sama ho uspávala. „Veď tam nie je postieľka!“, hovorila matka, ktorá nechcela veriť jeho rozprávkam. Pohladila ho po kučeravých vlasoch a chcela ho bozkať na ústočká. Ale zbadala, že usnul. Položila ho do kolísky. Usmieval sa zo sna, akiste sa mu snívalo o krásnej panej, ktorá ho na hrade tak starostlivo opatrovala (http://www.bielykamen.wz.cz/).

O Tureckej studničke

Hoci sa na opevnení mesta usilovne pracovalo, hradby stále neboli dokončené a turecké nebezpečenstvo bolo príliš blízko. Pohroma prišla nadránom. Obyvatelia sa neubránili. Po strechách skákal červený kohút, lúpilo sa, zabíjalo, bralo do zajatia. Kto nevládal, snažil sa skryť, kto vládal, utekal. Kto dôveroval mladým nohám, rozbehol sa smerom do viníc.

Utekala i mladučká dievčina zo Segnerovie rodiny. Dych sa krátil, srdce v hrdle, dupot konských kopýt už kdesi za chrbtom. Kde hľadať pomoc, kde záchranu? Zrak jej padol na nie priveľmi hlbokú studienku pod vinohradom. Skok do vody, prikrčila sa a čakala na zázrak. Vtom, kde sa vzal, tu sa vzal, veľký pavúk križiak sa pustil do roboty. V okamihu utkal sieť a uvelebil sa v jej strede. Turci, vidiac sieť neporušenú, prebehli naokolo. Dievča bolo zachránené.

Keď sa Svätojurania spamätali z najhoršieho, porátali mŕtvych a zajatých, rozprávali si o tomto zázračnom zachránení. Studničku pomenovali Turecká. Andeas Segner, brat zachráneného dievčaťa, nechal z bieleho pieskovca vytesať hlavu Turka a platňu osadiť na studničku s dobrou studenou vodou.

Studnička zanikla, povesť sa dedila z pokolenia na pokolenie. Po rekultivácii v r. 1967 objavili pamätný kameň zo studničky, ktorý je vystavený v mestskom múzeu (https://www.hrady-zamky.sk/biely-kamen).