Voglov chodník

Pravdivý príbeh, ktorý sa začal písať v období pred prvou svetovou vojnou, nie je prezentáciou fašizmu, ale úzko súvisí s históriou Telgártu, s dejinami poľovania na hornom toku Hrona, ktoré sú srdcovými záležitosťami autora príbehu.

Poviem Vám jeden príbeh, nie preto aby som propagoval fašizmus, alebo veci podobné. To nie. Tento príbeh je pravdivý a úzko súvisí s históriou Telgártu, s dejinami poľovania na hornom toku Hrona a vecí, o ktoré mám už roky hlboký záujem.

Voglov chodník (Telgártska časť)

Jan (Johan) Vogel sa narodil v Tatranskej Javorine niekedy krátko pred vypuknutím I. svetovej vojny. Jeho otec, taktiež Jan pochádzal zo Štajerska a prišiel do Javorinského panstva na prelome storočia. Slúžil ako hlavný ,,wildmajster“ pri majiteľovi panstva, jednému z najbohatších vtedajších aristokratov - cínovému princovi Christianovi Craft Hohenlohe - Öhringen.

Tam Jan mladší, podľa princových pravidiel pokračoval spolu zo svojím bratom Jozefom v otcových šľapajach, kde svojho času vykonávali funkciu vyšších jágrov. Princ Hohenlohe po smrti svojej manželky Otýlie (1922), s ktorou bol v morganatickom vzťahu, odišiel z Belianskych Tatier do klimaticky vhodnejšej maďarskej Szomogyszobe, na svoje ďalšie panstvo, kde v roku 1926 zomrel. Spolu s ním tam išlo 12 obľúbených zamestnancov, medzi nimi aj Vogel. Tu sa jeho stopa v mojom bádaní na 13 rokov stráca.

Významný šľachtický rod Koháry-Coburg vlastnil svoje majetky v oblasti Krupinskej planiny, Štiavnických vrchov,Teplého vrchu. Svoje hlavné sídlo fideikomisného majetku v oblasti Horehronia mali v Pohorelej časti Pohorelská Maša. Coburgovci o svoje panstvo prišli až po smrti hlavy rodu Filipa, po dlhých súdnych ťahaniciach s novým Československým štátom, po roku 1928. Filip a pred ním jeho otec August veľmi dbali na kvalitu, starostlivosť svojich poľovných revírov. Aj toto odvetvie ich majetku malo ucelené pravidlá , určený personál, hierarchiu. Najmä Filip sa zaslúžil o rozmnoženie a skvalitnenie jelenej zveri v horehronských revíroch.Na základe Coburgovského poľovníckeho hospodárenia, dobrom mene, stave a infraštruktúre poľovných revírov, dostala sa táto oblasť do povedomia vtedajšej vládnej moci. Počas trvania prvého Československa navštevovala horehronské poľovné revíry najmä pražská vyššia spoločnosť a smotánka.Medzi aktívnych poľovníkov horehronských revírov patrili Dr. Jan Voženílek - prezident Štátneho pozemkového úradu, Jan Syrový- generál, predseda vlády a neskorší prezident ČSR, Rudolf Beran-predseda vlády. Lesnícka osada Pusté pole pri Telgárte a jej dva drevené poľovnícke zámočky hostili okrem iných aj významných návštevníkov ako Eduarda Beneša, ktorý však nelovil.

Prišla jar roku 1939 a vznikol Slovenský štát. S ním prišiel do Telgártu - Pusté Pole barón Alexander von Dörnberg. Tento bol šéf oddelenia protokolu ministerstva zahraničných vecí nacistického Nemecka, alebo inak povedané - pravá ruka jedného z najmocnejších ľudí Tretej ríše Joachima von Ribbentropa- ministra zahraničných vecí. Nacisti jednoducho zabrali v roku 1939 všetky horehronské poľovné revíry na oboch stranách Hronu od Polomky až po Vernár, vrátane náhornej plošiny Muránskej planiny. Planina bola ,,zabratá“ Hermanom Göringom, popod Kráľovu hoľu lovil Ribbentrop. S novými ,,pánmi´´ vstupuje znovu na scénu Jan Vogel mladší, ktorý ako príslušník árijskej rasy, bol poverený funkciou hlavného jágra, čiže správcu poľovnej oblasti.

Tu sme pri koreni veci. Pri Voglovom chodníku, ktorý do dnešných dní existuje, viac či menej v zachovalom stave. Začína symbolicky presne v strede unikátneho stavebného železničného diela Telgártska slučka v lokalite Betlehem. Telgártska časť ide popod vrch Ždiar smerom na Zubrík a potom sa stáča smerom na západ, cez ochrannú horu v dĺžke niekoľko desiatok kilometrov až niekde nad obec Bacúch. Je takmer isté , že dotyčný chodník existoval už pred príchodom Vogela, ale až príchodom nacistických pohlavárov, dostal svoju dôležitosť. Bol to kopaný chodník, na ktorom pracovalo, upravovalo, rozširovalo miestne obyvateľstvo, čiže v Telgárte, Šumiaci, Pohorelej atď..... vždy miestni. ,,Foglak“ bol vtedy taký široký, že po ňom mohla jazdiť brička s jedným koňom. V tých časoch a dávno predtým to bol populárny spôsob poľovania. V čase týchto poľovačiek mal miestny ľud vstup do lesa zakázaný.

V roku 1941 prišiel Ribbentrop na Pusté Pole prvý krát, a bol veľmi úspešný, zásluhou slovenských horárov. Jelenia ruja v roku 1942 bola taktiež úspešná a ďalší hosť Heinrich Himmler odchádzal spokojný. Pri odchode dal Ribbentrop príkaz na prípravu poľovačky cez ruju v roku 1943. Vtedy povedal, že by na ňu chcel pozvať Hitlera a Mussoliniho. Bitka pri Stalingrade však všetko zmenila a tak sa na Voglov chodník diktátor Tretej ríše nedostal. Vtedy sa už rodil odboj a aj priamo pod lampou. Na Pustom poli bolo do neho zapojených viacero slovenských horárov.

Jan Vogel skončil zle. Vraví sa, že o mŕtvom len dobre, ale v spomienkach miestnych a z rozprávania starších ľudí viem, že to bol bezohľadný človek, ľudia ho nenávideli. Cez povstanie bol popravený partizánmi. Kde? Existuje viac verzií. Jedna vraví o Polomke, druhá o Šumiaci, tretia o Lomnistej doline.

Voglov chodník vďaka rodine miestnych nadšencov, samospráve, OZ Beňuš - LS Červená Skala znovu po kalamite z roku 2004 ožíva v už v mladučkom lese. Keď budete v lete v Telgárte, choďte sa pozrieť na chodník , prejdite sa po ňom, zavrite oči, a nasávajte atmosféru tohto mystického miesta. Stojí to za to. Nebojte sa , stráž nad Vami drží Kráľova hoľa.

Jaroslav Bodnárik